Instagram - piedestál dnešnej doby?

Instantný je proste instantný. Či sa jedná o polotovar alebo sociálnu sieť, niektoré znaky majú (ne)prekvapivo spoločné. Malé dávky, jednoducho oddelené bielou mriežkou, aby ste vedeli rýchlo a jasne oddeliť zážitky, miesta, aj ľudí. Všetko dômyselne rozvrhnuté, prefiltrované a farebne zladené.  Okienko musí ladiť k okienku, mejkap ku kabátu a nová Gucci kabelka zase k belgickým wafliam. Ak neľúbite sladké raňajky, tak to máte o niečo ťažšie.  Praženica totiž na fotke až tak efektne nevyzerá. No ak vás to aj napriek tomu neodradí, určite si na jednu (denne) skočte do Žufane, tam je najlepšia.

Nechcem instagram  ako taký vôbec haniť, tiež ho používam. Len mám pocit, že nám z neho sem-tam pekne hrabe. Sledujeme, followujeme, preklikávame sa ráno aj večer svetom, o ktorom vieme, že je z veľkej časti ilúzia. Také novodobé porno. Nahraté, prehnané a vždy, vždy s náznakom happyendu. (Ak sa chcete opúšťať, vráťte sa na facebook). Diktuje nám čo máme mať, po čom máme túžiť.  Telá, destinácie, autá, handry ale v prvom rade značky.

Všadeprítomné hlasno vykrikujúce značky, lebo nedajbože aby si sa pri bazéniku v Marakéši odfotila v Baťa šľapkách z minulých vianoc. (Marakéš je na instagrame tento rok celkom in). V živote sa na nás znikade nerútilo toľko značiek a monogramov. Značky ako Gucci, Chanel, Chloe a pod. musia podľa mňa zažívať svoje zlaté časy. Alebo výrobcovia fejkov. No to je už je téma na úplne iný článok. Instagram je nepochybne biznis. Postupne nahrádza módne časopisy, cestovateľské bedekre aj celé bilboardy. Malé okienká výmenou za nemalé peniaze. To je v poriadku, svet marketingu je presne o tom.

Skôr sa zamýšľam, ako nám vstupuje do bežných dní. Príde mi, že  niekedy sa už nevieme tešiť z momentu bez toho, aby nám niekde v zadnej časti mozgu neblikala malá otravná insta kontrolka. Je tento zážitok pre instagram dosť dobrý? Určuje v našich očiach kvalitu našej vlastnej fotky ešte stale náš subjektívny pocit z nej alebo je dôležitejší počet červených srdiečok? Pre mňa sú fotky spomienky, alebo také časové kapsule. Vždy to tak bolo. Každá jedna má v sebe emóciu, svoj malý príbeh. Keď sa na ne pozriem, spomeniem si, ako som sa v ten deň cítila. A ak si to  chcem v budúcnosti vedieť pripomenúť, postnem si ju bez ohľadu na to, či mi na nej vlasy v dokonalo splývavých vlnách padajú na plecia. Hocikedy keď chcem, prescrolujem sa k fotke  z jazera  Bled, keď Lucia nedokázala pochopiť princíp obojručného veslovania a pol hodiny sme sa  na drevenej loďke nevedeli pohnúť od brehu. Loďky okolo nás prichádzali a odchádzali, jeseň pomaly prechádzala do zimy, vtáky medzičasom odleteli na juh a vrcholky okolitých hôr sa začali belieť čerstvo napadnutým snehom. Len my sme stále zotrvávali na jednom a tom istom mieste.

Ten smiech (legenda hovorí, že ak budete dostatočne ticho, budete ho tam počuť dodnes) si chcem pripomínať hocikedy mi napadne. Na také dni by sa nemalo zabúdať.  Ani na to, že život by sa mal skladať z viac než len desaťsekundových príbehov. To sú smutne krátke príbehy. My so sestrou napríklad odmalička milujeme ten Nekonečný.  Koniec koncov aj Falco mal jasno v tom, že povrchné deti patria do koša a nie na piedestál. A lietajúci pes to predsa musí vedieť najlepšie…(áno viem, bol to drak).