Jozef Jopo Poláček: Keď nemáš čas, nemáš nič

Keď som povedal, že idem na Kubu za Jopom, ihneď prišla od každého jedného otázka: A je on s tou Glendou? Nasledovala ďalšia: Už sú rozvedení? Tak mi teda povedz. Ako to máte?

Glenda je spolu s mojou mamou a babkou najdôležitejšou ženou môjho života. Babka Anna, mama Eva a Glenda - to sú moje tri podstatné ženy. Ale Glenda je dôležitá tým a bude pre mňa celý život - že to bola najväčšia láska môjho života. Zamiloval sa do nej na prvý pohľad a úplne bezhlavo. Ona vôbec netušila kto som. Je to jediná matka môjho jediného syna. Keby nebolo jej, nemám Joshuu, on je pre mňa v živote všetkým. Mám iba jeho, síce dočasne kým nedospeje a nepôjde do sveta (smiech). Takže Glende vďačím za veľa, vďaka nej som na Kube, vďaka nej sa mi zmenil život, niekedy som premýšľal či k lepšiemu, či k horšiemu, ale určite k lepšiemu. Preto bude mať Glenda po celý môj život určitú pozíciu v mojom živote, nikdy na ňu nepoviem zlé slovo, nikdy na ňu nemôžem zabudnúť, vždy sa o ňu postarám, tak ako sa vždy budem starať o môjho syna. Čiže je s mojimi rodičmi a bratmi naozaj najdôležitejšou osobou v mojom živote. A čo sa týka nášho vzťahu, ten bol naozaj veľmi turbulentný, pretože ona zažila veľa zmien, keďže som ju spoznal ako slobodné mladé dievča. Mala vtedy 22 rokov a zrazu otehotnela, čo je obrovská zmena, zrazu sa vydala, premiestnila sa z jednej kultúry do druhej a v podstate aj z určitej sociálnej skupiny, prišla do úplne inej. A všetko to prebehlo za pár mesiacov, čo sú obrovské zmeny, ktoré ľudia niekedy zvládajú za celé roky. Takže na ňu to bol veľký nápor, ale nejako to prešlo. My sme sa však nepoznali, ja som po dvoch dňoch povedal, že ju chcem. Čiže sme sa spoznávali. Prišli tam všelijaké obdobia a v roku 2014 - 2015 sme sa viac menej odcudzili, vzdialili sme sa jeden od druhého. Každý sme vtedy mali svoj súkromný život, ale doteraz sme sa nerozviedli, pretože sa máme stále radi a nejako fungujeme. Ale nie sme taký klasický pár, to by som klamal. A či sa rozvedieme, to sa ukáže. Možno sa rozvedieme, možno nie. V každom prípade, milujeme nášho syna a zhodli sme sa, že sa nikdy v živote nebudeme hádať, napádať sa právnikmi, rozmazávať náš život v médiách. Jednoducho Joshua je pre nás posvätný a pre jeho normálny vývoj a pretože chceme, aby bol z neho normálny chlap, ktorý si bude vedieť založiť vlastnú rodinu, sme s Glendou uzrozumení a sme v mieri. Aspoň si myslím, že sme v mieri. Ale musím sa jej ešte spýtať, aj na tento rozhovor, aby sa vyjadrila, nakoľko ona žije na Slovensku a s reakciami na tento rozhovor sa bude potýkať skôr ona. (smiech) Mne samozrejme záleží na jej názore. Takže asi toľko.

Povedal si to naozaj pekne a zároveň mi z toho tak nejako vychádza, že nie ste celkom tradičná rodina, avšak záujmy vašej rodiny ste s Glendou povýšili nad tie svoje osobné…

Áno. Prvoradý je náš syn. A ako nejaká rodina fungujeme, nie úplne dokonale, ale fungujeme. A v podstate hovorím, máme dobré vzťahy aj s rodičmi, či už s našimi, alebo svokrovcami a Joshua je jediný vnuk (pár dní po rozhovore sa narodila Jožkovmu bratovi dcéra Hana Miriam) na jednej aj druhej strane (takže Joshua má už sesternicu). Nepotrebujeme, aby sa to rozbilo kvôli nejakým našim osobným veciam. A ja Glendu považujem za svoju veľmi dobrú kamarátku, lepšiu nemám, aj keď je diskutabilné kamarátstvo medzi mužom a ženou. 

Výnimka potvrdzuje pravidlo… Ale takéto nastavenie je podľa mňa veľmi dobrým riešením…

Vieš, my sa s Glendou dosť pozeráme aj na okolie okolo seba. Ako ľudia fungujú, ako sa dokážu rozsekať, ako sa nenávidia, pritom spolu majú nie jedno dieťa, ale viacero detí. V čase, kedy sme začali mať problémy my, začal mať problémy aj môj kamarát cudzinec, ktorý si zobral Slovenku a má s ňou dve krásne deti a keď vidím, čo tam prebieha, čoho sú ľudia schopní, ako sa vláčia po súdoch, ako tam zasahuje polícia, koľko je tam všelijakej špiny a ako deti trpia, pretože tým trpia práve deti, tak som si povedal, že my toto nedáme. Že my nie sme ani primitívni, ani bezcitní ľudia, aby sme urobili nášmu synovi peklo zo života len preto, lebo otec s matkou to nemajú spolu ideálne. Zničiť život dieťatu za to jednoducho nestojí.

 Foto: Andrea Jacenková

Sám si hovoril o tých zmenách, ktoré musela Glenda za pár mesiacov zniesť. Mne na tom príde celkom zaujímavé to, že v začiatkoch ona prišla na Slovensko žiť, ale teraz akoby sa to otočilo. Ona je tam, ale ty si naopak viac tu na Kube…

Stalo sa toto: V čase, keď som sa s Glendou zoznámil už som vedel, že môj mediálny, marketingový a komunikačný biznis ide na Slovensku do prdele. Videl som to už v roku 2010, že čoraz menej peňazí ide do reklamy a komunikácie, či produkcií. Všetci začali šetriť a koruna sa zarábala ťažšie a ťažšie. Obnášalo to obrovskú robotu a hlavne ma prestal baviť šoubiznis z iného pohľadu. Ja som sa nikdy nechcel venovať šoubiznisu celoživotne. Vždy som si to chcel vyskúšať, lebo ma to zaujímalo, vždy ma to fascinovalo, čo je za kamerou, čo je v tej televízii a čo je za tým. A v období, keď som stretol Glendu som mal pocit, že sa mi všetko naplnilo. Že to všetko, čo som chcel som spoznal, videl som to, viem ako to funguje, jednoducho je to vec, ktorú ovládam, vidím do nej, nemá ma tam čo prekvapiť. A hlavne mi to prestalo prinášať nejakú tú radosť. Absolútne ma to prestalo baviť, byť v súkolí takéhoto biznisu. Tak som si povedal, že chcem z toho odísť a tým pádom som nevedel, čo by som na Slovensku robil. A tá Kuba sa mi zdala, že tu nič nie je, že budem niečo robiť tu. Bol to môj taký naivný pohľad na vec samozrejme, ja sám som bol v tomto veľmi naivný. Kuba je veľmi komplikovaná, podniká sa tu svojim spôsobom ťažko, nie je to jednoduché teritórium, ale je to obrovská škola. Ja som začal viac a viac chodiť na Kubu aj s Glendou a hovoril som, že by som chcel byť tu. Že by som tu najradšej niečo vybudoval. Ona mi hovorila, aby som sa na to vykašľal, lebo sa nám zničí rodina, pretože Kuba je náročná. Ja som ju však nepočúval a tak to aj dopadlo. Viac menej kvôli tomu, že je Joshua Slovák a má slovenský pas, narodil sa na Slovensku a my sme chceli, aby vedel aj po slovensky. On má vlastne prvý ročník na Kube v škole a teraz má druhý na Slovensku. A keďže ja tu robím a potrebujem tu dobudovať veci, tak ja som viac tu a Joshua je na Slovensku a Glenda je tam s ním. 

Ale mal si aj iné plány…

Áno, plán bol taký, aby Glenda s malým prešli na Miami. Bolo by to jednoduchšie, že by som bol s nimi častejšie. Malý má však na Slovensku fantastickú školu a vidíme, že mu to prospieva a aj vďaka tej škole sa z neho stáva osobnosť a formujú ho tam, tak Glenda usúdila po rozhovore s Joshuom, že on by chcel byť naozaj na Slovensku. A tak je to ešte komplikovanejšie, pretože ja kvôli kubánskym zákonom a tým, že tu podníkám, musím stráviť 9 mesiacov z roka práve tu. Takže ja som viac menej už kubánsky daňový rezident a naozaj kvôli týmto zákonom, môžem byť na Slovensku iba 3 mesiace. A viac tam ani nebudem. Joshua príde na Kubu na prázdniny a vychádza to tak, že takmer 6 mesiacov z roka som s ním a 6 bez neho. 

A dá sa to zvládať, že si od neho toľko preč, to odlúčenie od syna?

Je to ťažké, zatiaľ tomu dávam rok, kým to tu na Kube dobudujem, potrebujem tu otvoriť nejaké ďalšie prevádzky, čo tu máme s rodinou, potrebujem Fincu Roco (Jopov dom) dať do stavu, aj keď už je viac menej taká, že sa budú dať robiť nejaké eventy tu, prenájmy, gastroeventy a degustácie. Takže minimálne ten rok 2020 bude taký rozcestovaný a budovateľský. A potom uvidím, ako sa rozhodneme. Neviem ako budem s Glendou…Tak uvidím.

Inak druhá najčastejšia otázka, keďže ľudia vedia, že sa poznáme, je: A čo ten Jopo vlastne na tej Kube robí?

Čo robím na Kube? Užívam si svätý pokoj, ktorý tu mám a v podstate som si urobil plán svojej transformácie na ďalších 20 rokov, ktorý je veľmi jednoduchý, že Jopo sa chce venovať sektoru služieb a gastronómie a nejakej poľnohospodárskej výrobe. Mám tu túto svoju usadlosť, sám vidíš, že je to normálne hospodárstvo, aj keď také trocha luxusnejšie s bazénom a s kapacitami. Ale viac menej pestujeme ovocie, pestujeme zeleninu, ktorú si chcem vydodávať do podnikov, ktoré mám. Zatiaľ je prvý - Papa Ernesto. A spolu s mojim svokrom a svokrou, ktorí majú nejaké priestory v centre, tento rok chceme otvoriť ďalší priestor. Bude v centre starej Havany, bude to coctail bar, potom so svokrom otvárame taký jazzový podnik. A viac menej sa chcem venovať developingu. Chcem tu developovať nejaké priestory a prevádzky v rámci kubánskych zákonov, chcem tu prevádzkovať Fincu Roco. Ako rodina tu máme viacero priestorov a chcem tu mať takú malú sieť. To je celé. Tým, že je to tu také prácne a všetko tu trvá, tak to ešte budem chvíľu budovať. Tak, či tak to už robím všetko pre syna. 

Ok, tak si povedzme, čo budeš robiť napríklad dnes, aby sme ukojili zvedavosť slovenského národa…

Dneska idem napríklad do banky, pretože je termín, aby sa zaplatili poplatky za minulý mesiac, idem k právničke, pretože tu mám nejakú osobu, čo mi dlží peniaze, takže to od nej vymáham. Idem do podniku, lebo sa nám tam pokazilo čerpadlo, treba to opraviť, tak tam zoberiem inštalatéra. A takéto veci. Tu na Fince Roco dnes dorábame svetlá, ktoré porozmiestňujeme, takže večer sa budem venovať svetlám. Takéto drobné veci, nevenujem sa žiadnym obrovským projektom, pretože sa mi tomu ani nechce venovať. Plus ešte robím s jednou svetovou hotelovou sieťou, ktorá sa vola Selina a majú v pláne vybudovať na Kube sieť hotelov. Oni ich majú po celej Latinskej Amerike, teraz otvorili prvý v Európe v Portugalsku, je to taká hotelová sieť budúcnosti. Sú to hotely, hostely, coworkingové priestory, eventové priestory, je to taký iný hotelový koncept a zatiaľ máme na Kube vyhliadnuté dva hotely - jeden vo Varadere a jeden v Havane.

 Foto: Andrea Jacenková

A čo je tvojou úlohou?

Pripravoval som im všetky materiály do súťaží. Tu to funguje normálne tak, že ministerstvo robí súťaž a kto dá najlepšiu ponuku a kto bude vyhovovať, tak ten zoberie tie hotely do prenájmu a bude ich manažovať. Takže spolupracujem s touto hotelovou sieťou a plus robím nejaké konzultácie, ak sem niekto príde a chce robiť biznis, prepájam tu ľudí, hľadám im príležitosti. Tým, že som tu už tak dlho, mám tu veľa kamarátov a známych, či už v takom oficiálnom svete, alebo na ulici. Sám si to videl. Tak ako som fungoval na Slovensku, tak som aj na Kube. Poznám sa tu s umelcami, s hudobníkmi, s ľuďmi, čo robia biznis… Je to taká vlastná sieť kamarátov a známych, s ktorými nejako fungujeme. 

To Slovensko je tiež zaujímavá kapitola v tvojom živote. Tam si to musel mať všetko jednoduché, na zlatom podnose, všetko si vybavil lusknutím prsta. A zrazu si na Kube, kde ako si sám hovoril, nič nejde ľahko. Zrazu si padol do reality…

Ono, takto ti poviem. Tu sa musíš hlavne zorientovať, ako to funguje. Ty to netušíš. To funguje všetko inak, všetko trvá, má to svoj vlastný timeing, ktorý ty nevieš absolútne odhadnúť, tí ľudia úplne inak rozmýšľajú, oveľa komplikovanejšie. Na môj štýl všetko neuveriteľne prekomplikovávajú. Napríklad u nás máme, ja tomu tak hovorím - akože demokraciu a akože kapitalizmus, kde som sa vedel orientovať. Na Kube majú akože socializmus a kým som zistil, ako sa v tom pohybovať, mi to chvíľu trvalo. Takže ma to stálo veľa peňazí, ktoré som zbytočne minul a vyhodil do luftu. Tí ľudia tu sú takí, že ťa majú tendenciu zodierať, čo bolo na začiatku. Teraz je to iné, lebo viac menej už má vnímajú inak, mám tu rodinu a som v podstate jeden z nich. Takže najťažšie bolo pochopiť ten systém, za kým ísť, čo kde vybaviť, kde čo zohnať…To bolo komplikované. Plus, som sa musel naučiť po španielsky, pretože by som inak s nimi nevedel fungovať. Španielčina je veľmi dôležitá. A musel som začať veľmi trénovať trpezlivosť, čo som dovtedy vôbec nemal. Bez trpezlivosti tu zomrieš, schytáš infarkt, zblázniš sa tu, jednoducho musíš byť neuveriteľné trpezlivý, tu sa to inak ani nedá…

Hej, hej hovoril som si to už len pri čakaní na taxík…

Presne tak, musíš si zachovať božský pokoj. Čo som sa ešte ja musel naučiť, bolo čítať tých ľudí, lebo Kubánci sú emociámi a kultúrnym pozadím niekde inde, ako Slováci a to chvíľu trvá. Už ich viem dnes lepšie čítať, viem čo od nich môžem čakať a čoho sa vôbec nedočkám. A to som si tu za tie roky vybudoval slušnú pozíciu. Je to taká moja sieť ľudí, od ktorých viem, že čo dodajú, je v poriadku.

Jopovi do toho zazvoní telefón…

No pozri, dodávateľ vína.

Začína sa chvíľka  Jopovej španielčiny

Máš tu podnik Papa Ernesto, kde som chodil jedávať aj ja. Keď som videl Old Havanu, aj som išiel okolo množstva podnikov, tak mi prišlo, že práve ta tvoja sa akosi vymyká tomu kubánskemu priemeru. Je taká viac smerom k Európe. To bol zámer?

Jasné. Ja som nikdy nerobil veci, ako ostatní. Rovnako tak, ako na Slovensku, keď som robil koncerty, či produkcie. Mám pocit, že som ich vždy chcel mať trošku iné, vždy som sa chcel odlišovať. A tak isto aj tu na Kube, som si povedal, že tu chcem mať normálne európske bistro. Pekné, voňavé, čisté. Kde sa dobre varí, kde sa robia dobré a kvalitné nápoje, neklamú sa klienti, nešetrí sa na ničom, aby si namiesto pravých limetiek dostal iba nejakú citrónovú šťavu, pomaly umelú. Kde sú veci poctivé a stopercentné. V podstate som to robil pre seba. Ja tam jedávam a mám rád dobré jedlo. A v živote chcem mať dobré veci, vždy sa mi páčili pekné veci, chcel som mať pekný život. Rovnako také je aj Papa Ernesto. A keď sa tam môžem najesť ja v pokoji, tak isto sa tam môžu cítiť aj ostatní.

 Foto: Andrea Jacenková

Peniaze sú neoddeliteľnou súčasťou tvojho života a aj sám si hovoril, že ťa to tu stálo veľa peňazí. Aj vieš sumu, ktorú si nechal pretiecť Havanou, alebo teda Kubou?

To boli tučnééé sumy, viac ako šesťciferné. Všetky svoje úspory, ktoré som zarobil som tu aj nechal. Hlavne Finca Roco nebola lacná. Respektíve takto, nebola až taká drahá. Ale vybudovať to za 5 rokov, teraz keď si zoberieš tie letenky, čo to tu stojí, tie investície do priestorov, svokre som kúpil dom, spolu s rodinou sme zainvestovali do nehnuteľností, prerábky a tak ďalej. A tu to je všetko drahé. Čiže v podstate svoje úspory, čo som mal, som minul na Kube. A teraz žijem tak normálne, musím zarábať každý deň niečo, aby som fungoval. Ale mne to príde úplne v pohode. Pozri sa, ja som mal na Slovensku dobrý, krásny a luxusný život, v podstate naozaj som žil v blahobyte, len som mal taký pocit, že som to už nebol ja. A cítil som, že ak by som tam mal ostať, tak ten normálny, obyčajný Jožko, čo je vo mne vo vnútri, tak by sa stratil. A pre mňa má ten Jožko hodnotu. A vďaka Kube som nestratil seba a to som si tu zažil všeličo a žral som tu naozaj z tej ulice. Teraz som spokojný. 

Takže toto je ten dôvod, prečo sa Jopo zbalil a išiel sem? Aby našiel, respektíve nestratil toho Jožka v sebe?

Ja som vedel celý čas, kto je ten Jožko. Mal som však pocit, že sa stráca. Na Slovensku som bol zvyknutý mať všetko a mať to hneď, kupoval som si milión zbytočností, stretával som sa s úplne zbytočnými ľuďmi len preto, aby bol nejaký biznis, boli to plytké vzťahy a mne sa to nepáčilo. Vieš, zrazu zistíš, že sa ľudsky tak nejako strácaš a ja som si povedal, že to nechcem. Že chcem žiť s normálnymi ľuďmi, obyčajný život. Nepotrebuješ byť ultra boháč, ktorý žije vo svojej pevnosti ďaleko od ľudí… Ja chcem žiť na ulici s ľuďmi. Nikdy som nemal sen mať jachty, lietadlá a tak ďalej. Chcem si zarobiť každý deň na to, aby som mal na dobré jedlo, mohol si dopriať pekné veci, ale vieš, to nie sú nejaké strašné peniaze. Takže ja uprednostňnujem takýto život. A Kuba mi ho celkom dáva a jediný problém ako hovorím je to odlúčenie od syna, ale  to beriem ako dočasné. Tým, že tu chcem vybudovať niečo, čo bude solídne a čo bude do budúcnosti prinášať nejaké normálne peniaze, tak momentálne musím priniesť takúto obetu. A potom to vymslíme možno tak, aby sme si užívali rovnako Kubu, aj Slovensko. Na Slovensku sa budem venovať synovi, tam nechcem robiť nič a na Kube sa budem venovať takýmto aktivitám.

Chápem to správne, že vidíš reálne aj návrat na Slovensko?

Reálne to vidím, 6 mesiacov tam, 6 mesiacov tu. Ale tak o rok, dva, tým, že je Joshua na Slovensku. Síce som ho chcel mať v Amerike na Miami, kde by som s ním mohol byť každý týždeň 3-4 dni a odtiaľ by sa dalo fungovať naozaj dobre, keďže má Miami dobrú pozíciu. Ale to nevyšlo, no je otázne, čo bude, keď skončí prvý stupeň základnej školy. Možno sa premiestnime potom. Ale všetko záleží aj od Glendy. Čiže ja veľké plány nemám, to sa pri tomto nastaveni ani nedá mať. Maximálne tak víziu na jeden rok, že asi ako. 

Keď sa nad tým teraz tak zamýšľam, ty máš take desaťročné etapy. V roku 2000 si skončil v Deke, 10 rokov potom si si našiel Glendu a v roku 2020 už tiež hovoríš o nejakých zmenách…To sú také tvoje 10 ročné miľníky. Inak Deka. To je tiež veľmi podstatná kapitola v tvojom živote. Mne pritom príde, že si ju robil strašne dlho a pritom to bolo pár rokov…

Od roku 97 do roku 2000. Ono to bolo v čase, kedy som skončil vysokú školu. Odpromoval som a išiel som robiť Deku, čo bolo také, že som možno mal robiť niečo iné. Ale vtedy ma to bavilo a chcel som to vyskúšať. Viac menej som to robil tri roky, čo sa nezdá až tak veľa…

 Foto: Andrea Jacenková

To je práve to, že som sám myslel, že si tam bol aspoň 5-6 rokov…

Všetci si myslia, že to bolo dlhšie a všetci ma tak nejako majú zafixovaného a doteraz si ma s tým spájajú. 

Spájanie s tinédžerskou reláciou ti dnes nevadí? Keď niekto povie: Ten Jopo z Deky!

Vieš čo, nevadí. Ja som to mal vtedy rád, robil som to zo srdca a v danom čase a na danom mieste to bolo to najlepšie, čo som vtedy mohol robiť. Samozrejme, že teraz som už niekde inde a príde mi, že to bol vtedy iný človek, ako teraz. Som oveľa starší, budem mať o chvíľu 50 rokov, ale vtedy to bolo v poriadku, som za to vďačný a pozerám sa na to, že to bolo super. Bavilo ma to, vtedy som mal rád tých ľudí, to prostredie, bolo to niečo nové, naozaj som si to užil a myslím že na 100 percent. A keď som si to už viac užívať nechcel, tak som s tým skončil. Vždy som sa na to pozeral tak, že keď som dosiahol 30 rokov, skončil som s tým. Toto hovorili punkeri: Never nikomu nad 30. A ja som si povedal, že robím v podstate reláciu pre decká a mladých ľudí a jednoducho som mal 30 rokov a nemôžem to robiť viac, lebo sa to jednoducho nedá, nie som dôveryhodný. To sú ľudia, čo majú 15-16 rokov a čo ja im mám ako tridsiatnik rozprávať, ktorý je už niekde úplne inde. Takže keď som mal 30, som s Dekou skončil, aj keď som nemusel. Nikto ma odtiaľ neposielal preč, mali sme super čísla, každý týždeň som mal cca milión divákov, čo je z dnešného pohľadu brutálne číslo. Čiže skončiť som nemusel, ale cítil som, že to nie je úprimné a tak som odišiel…

A nelákali ťa do niečoho iného? Veď si mal perfektné čísla, bol si populárny…Telky v tom čase asi nechceli prísť o takú tvár.

Ja som chcel vždy v televízii robiť len s muzikou. Tie iné veci ma nebavili moderovať. Neskôr ma bavil aj Kuul klub, ale mňa už telka nevzrušovala. Vieš, ja som chcel robiť eventy, tak som robil eventy. Robil som komunikáciu, reklamu a tak ďalej. A mne všetko tak prejde nejako, ja som v tomto dosť komplikovaný. Glenda hovorí, že rovnako aj v tých vzťahoch to mám tak, že som taký na začiatku wow, postupom času to ochladne… Nie som jednoduchý človek, ani partner na život. Ale viem to o sebe, snažím sa to nejako vybalansovať (smiech).

Bol si však na vrchole popularity, zrazu si odišiel. Bol to väčší hardcore, alebo rocknroll počas Deky, alebo po nej?

Pozri sa, ja som mal veľký rocknroll do svojej štyridsiatky. A mal som všetko. V podstate to bolo doslova: sex, drogy a rocknroll. A aj keď som dobrý chlapec z katolíckej rodiny, mám aj svoje temné stránky. Takže som si užil všetko, naozaj že všetko. Potom prišla štyridsiatka, stretol som Glendu. Počkaj takto ti to poviem postupne. Najskôr som si povedal, že musím s určitými vecami prestať. To bolo keď som mal 40. Našiel som si svoju doktorku, psychoanalytičku. Pamätám si, ako som jej zaklopal na dvere a hovorím: Pani doktorka, som aj bohatý, aj mám všetko, nič mi nechýba, ale nie som šťastný. Čo s tým môžeme urobiť? A ona na to: No niečo s tým urobíme. Tak som k nej teda začal chodiť, aby som našiel sám seba, aby som žil pekný a naozajstný život. Prvá z vecí, ktorá prišla bolo, že treba prestať s klamstvami, asociálnym správaním a s drogami. Takže v roku 2010 som sa vykašľal na všetky tie občasné drogy a začal som riešiť závislosť ako takú. Lebo závislost má rôzne formy. Je to závislosť od slávy, závislosť od peňazí, od určitého typu vzťahov, od moci, alebo závislosť od zdravého životného štýlu. A vlastne som zistil, že tie závislosti ťa deformujú a výzvou je byť slobodný človek. A byť naozaj slobodný od všetkého... Jediná závislosť, ktorá je povolená, je závislosť od svojich vlastných detí, ktorá je úplne prirodzená a nezbavíš sa jej do konca života. Takže ak som dnes od niečoho a niekoho závislý, je to Joshua. A všetky ostatné závislosti si riešim, aby som bol čo najslobodnejší človek. Čiže sme sa dostali k tomu, že som si v roku 2010 povedal, že sa chcem spoznať, chcem žiť čo najnaozajstnejší život a keď som to urobil, tak som spoznal Glendu a tie veci začali prichádzať postupne. A prichádzajú postupne dodnes. Ja som mal kedysi všetko veľmi rýchlo. Robil som dídžeja, zobrali ma do rádia, potom prišla telka, potom prvý milión slovenských korún, luxusný život a tak ďalej. A všetko sa mi darilo viac menej na prvú. Čoho som sa chytil, to vyšlo. A to bolo do určitého obdobia a bolo to super, ale zvykol som si na to. Potom však prišli iné veci, začali byť problémy, ale zvládol som nejako aj to. A dnes žijem taký život, že som viac menej spokojný. 

 Foto: Andrea Jacenková

Ty sa celkovo dosť vymykáš priemeru slovenského šoubiznisu, kde sú veľké tabu práve drogy. Mám pocit, že každý vie kto berie, ale nehovorí sa o tom lebo… Jopo Poláček ale problém nemá a otvorene o tom hovorí. Otázkou je: Okrem toho, čo ti to zobralo, je niečo, čo ti toto obdobie dalo?

Jasné. Tak jednak mám poznanie všetkého, čo to je, čo to s tebou robí, mám poznanie akí sú ľudia, ktorí berú drogy. A dnes viem, že to bola hlúposť. Ja som to zažil a prešiel som si všetkým. Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Ja som taký, chcem vyskúšať všetko. To je moja chyba. Mne nestačí, ak mi o tom niekto hovorí. Mne povieš: Nerob to, ale ja to urobím, lebo chcem vedieť, aké to je. Chcel som skočiť z lietadla, skočil som z lietadla, chcel som adrenalín, robil som riskantné veci... Skočiť z najvyššieho mosta? Tak som si z neho skočil. Chcel som mať exotickú ženu, tak som ju mal. Vieš, všetko to so sebou niečo prináša, ale aj niečo berie. Ja mám všetko ochytané. Mňa nedostaneš na ničom, lebo som si tým prešiel. Chcel som vedieť, aké to je byť známy, tak dobre, išiel som a bol som v tej televízii, kde som si rozprával na kameru a ľudia ma poznali. Chytil som sa všetkého - peňazí, slávy. Z tohto pohľadu som spokojný. Hovorí sa: Múdri ľudia sa učia na chybách iných, tak asi nie som až taký múdry, učím sa na vlastných, ale beriem to ako dôležitú vec. Budem vedieť veľa vecí naozaj vysvetliť hlavne svojmu synovi. Budem mu vedieť byť nápomocný, vďaka tomu, čo som si preskákal. Takže neľutujem nič. Všetko bolo na niečo dobré. Inak keď som sa oženil, tie veci tak prirodzene odišli z môjho života, rovnako aj s veľa ľuďmi, čo je tiež dobré. Zostalo mi zopár naozajstných kamarátov. Popravde? Šoubiznis mi absolútne nechýba, ja už vlastne ani neviem, kto tam všetko je, kto sú tí ľudia. Televíziu vôbec nepozerám, časopisy nečítam. Viac menej mi to príde všetko zbytočné…vata...teplý vzduch.

Ani by si sa nevrátil, keby prišla po 50ke nejaká megalukratívna ponuka?

Nie. Jediné čo chcem je písať knihy. A ešte viem čo by som urobil: natočil film, seriál. Čiže vrátil by som sa, aby som vyprodukoval film, alebo seriál. To je jediné, čo mi chýba. Ale neviem, či by som to robil na Slovensku. Tým, že mám veľa kamarátov po svete a rád žijem vo svete, globálne, poznám veľmi dobre rôzne kultúry - čiže skôr viac do sveta. Ale čisto slovenský projekt, alebo ísť do slovenských médií sa mi už nechce, lebo povedzme si tak: Keď už máš predávať svoje súkromie a strkať tam svoj ksicht, tak nech ti za to aspoň zaplatia. A na Slovensku ti za to nezaplatia. To za to nestojí. Radšej zarobím pár šušňov na Kube a budem si žiť spokojne z toho manga čo mi tu spadne a z banánov, čo mi tu vyrastú. 

Ale do Sladkého života si išiel, čo ma celkom na tvoje pomery, ako ťa ja poznám, prekvapilo. 

Išiel som tam kvôli tomu, že som začínal na Kube a v podstate som chcel, aby povedomie bolo, že tu niečo robím, kvôli potencionálnym biznisom. A taktiež sme vtedy nakrúcali Glendin album, tak som chcel aby sa o tom albume vedelo. A to už je 5 rokov. Odvtedy som nešiel do ničoho, ani nechcem ísť. Mne stále píšu nejakí novinári, ale ja sa k ničomu nevyjadrujem. Keď si niečo napíšu, tak nech si napíšu. 

Samostatnou kapitolou sú ženy. Keď sme sa spoznali, mal si inú frajerku, Glendu si stretol až potom. A keď sa na nich pozrieš, sú dosť diametrálne odlišné…

Čo ja viem. Vizuálne a kultúrne sa mi vždy páčili buď semitské ženy, alebo mulatky ako je napr. Glenda. 

 Foto: Andrea Jacenková

A mentálne tiež typ Kubánka, ktorá je hlučná, temperamentná, ale aj vášnivá…

V podstate sa aj na Slovensku som mal temperamentné baby. Mne sa páči, keď z toho ide nejaká emócia. Nemám rád studené čumáky.

Ty máš jednu veľmi peknú vetu voči ženám…

“Každý muž je len výsledkom ambícií svojej ženy.” To som zistil pri jednej z frajeriek, ktorá bola právničkou, veľmi ambiciózna žena. S odstupom času, keď si zoberiem spätne to obdobie, tak aj ja som bol taký, nie že prinútený, ale skôr tým, aká bola ona - poriadna, zorganizovaná - tak to malo vplyv aj na mňa. A za obdobie, keď som s ňou bol, som naozaj veľa vecí urobil a dokázal. A bolo to práve vďaka motivácii od ženy. Potom keď som mal inú partnerku, ktorá nebola taká motivovaná, zrazu som bol aj ja podobný. Čiže žena má na muža obrovský vplyv. Ja mám ženy vo všeobecnosti rád, milujem tú ich energiu chaosu. Keď si to tak vezmeš, mužská energia je poriadok, ženská chaos. A keď sa to stretne v dobrom bode, tak z toho vznikajú tie pekné deti a pekné veci. Zapamätaj si, nikdy nemôže byť stopercentný poriadok, ani chaos. To by nebolo dobré. Čiže áno - Každý muž je len výsledkom ambícií svojej ženy. Preto treba mať pri sebe ženu, ktorá nejakú tú ambíciu má a niečo v živote chce. Alebo potom môžeš byť v živote sám. Priznávam sa, jak som starší, tak si napríklad aj samotu užívam. Vidíš, ako to tu mám. Veľakrát som tu sám, mám dvoch vlčiakov, pochodím si po záhrade, prečítam si knižku. Tiež to nie je zlé. Z toho vychádza, že nie som stopercentný extrovert ani introvert. Vždy potrebujem to svoje, ako keby útočisko. Rovnako to bolo na Slovensku, môj dom v lese, ďaleko od ľudí a tu mám to isté. Mám svoj hrad a z neho môžem dochádzať do toho normálneho života. A keď mám toho života dosť, tak sa stiahnem a som tu. Či už je to v Havane, alebo na Slovensku. 

Všetko si zažil, vyskúšal, splnil si čo si chcel. Má ten Jožko v tebe vlastne ešte nejaké sny, alebo ciele?

Števko, ja vychádzam z toho, že som mal dva modely, systémy. Alebo dva sny… Keď som bol malý chlapec, veľmi rád som kreslil. Všetko čo som nemal, tak som si to nakreslil a predstavoval si, ako to mám. Taký som bol ako dieťa. Keď som chcel byť v rádiu, tak ešte na základnej škole počas hodiny za socíku, chceli od nás nejaký prednes. Ja som sa postavil a povedal, že odmoderujem hitparádu. Tak som si na základnej škole odmoderoval hitparádu, svoju, čo som si vymyslel. Keď sa ma učiteľka pýtala prečo, povedal som jej, že ja raz budem mať svoju vlastnú hitparádu. A potom som ju mal. A tak to bolo so všetkým. Keď som bol decko, kreslil som si dva modely - cirkus, postavičky zvieratká a tak ďalej. Na Slovensku som si ten cirkus urobil - volal sa Kuul Fabrik, kde sme produkovali, vyrábali, robili sme tam koncerty, platne, hudbu, reklamy, všetko možné. A to bol môj cirkus. No a potom som si kreslil druhú vec a to bolo družstvo - zvieratá, traktory, malo to svoj systém, kde sa to sadí, kde zbiera. Mal som asi 6 rokov. Takže ten jeden model som si urobil na Slovensku a druhý, keby sa mi podarilo, tak tu na Kube. Ešte mám takých 20 rokov aktívnych urobiť si to družstvo. Rád by som tu mal nejaké sady, vyrobu... Keď som kupil túto Fincu, bola zanedbaná, osekávali sme tu sady, stromy, sadili sme nové… A teraz to prináša úrodu. Môžem ísť do sadu a mám tu vlastné limetky, fantastické mango, rastú mi tu banány. Budeme tu mať sliepky a svoje vajíčka. Moji starí rodičia boli na dedine, boli sedliaci, pradedo mal prvé kombajny, mal veľké kováčstvo, robili na pôde, žili normálny život a to je fajn. Myslím si, že ten život môže byť fajn aj takýto…