Zuzana Kovačič Hanzelová: RTVS je pre mňa stále bolestivou témou

Pracovala si v televízii a v šoubiznise, respektíve v mediách sa hovorí, že ak raz pričuchneš k veľkým kamerám, je to ako droga a ťažko sa toho zbavíš. Ako si to mala ty po odchode z RTVSky?

Bolo veľmi ťažké odísť, nepovedala by som však, že kvôli veľkým kamerám, ale skôr kvôli tomu, že ja verím v silné verejnoprávne spravodajstvo - aj keď to môže znieť ako klišé. Ale je pravda, že veľa ľudí to takto vníma a aj sa ma pýtajú, či mi to nechýba. V telke sa o teba všetci starajú, čiže jediné o čo sa musíš starať ty, je prísť a podať dobrý výkon a oni ťa oblečú, nasvietia, nalíčia, všetko sa tam rieši. A teraz som v SME video, kde robím všetko ja. Ale je to dobrá škola, lebo keď si to človek sám skúsi, tak si potom viac váži ľudí, ktorí robia okolo toho. 

Predsa len si bola moderátorkou a redaktorkou v RTVS, čo je veľká televízia. Nebrala si to v tom období možno ako takú prehru, respektíve “declass”, že si zrazu z tak obrovského a hlavne televízneho prostredia prešla do printového vydavateľstva? 

Vieš čo, declass vôbec nie, pretože ja mám teraz, a to je naozaj paradox, oveľa väčší dosah, oveľa väčšiu spätnú väzbu na svoju prácu a oveľa viac ľudí registruje čo robím. Čiže ono sa to môže zdať, že to bola vtedy telka a teraz nie, ale my sme za Václava Miku začali na tak nízkych číslach sledovanosti, že to bolo až demotivujúce, pretože to nikto nepozeral. Veľakrát sa mi napríklad stalo, že som urobila veľkú reportáž, ktorú keby môj muž urobil v Markíze, tak by to bola veľká vec. Ale tým, že Slovenskú televíziu vtedy nikto nepozeral a bola úplne zdevastovaná, tak paradoxne teraz v Smečku mám oveľa väčší dosah. Mnohí tomu nechcú veriť, aj keď je to pravda. Čiže vôbec to nevnímam ako prehru, práve naopak, je to pre mňa iný druh práce. A je pre mňa veľmi zajímavé sa prepnúť z toho tradičného televízneho rozmýšľania, že o 19 sú Správy, o 22 sú Správy a komentáre, na úplne iný žáner, na youtube, na sociálne siete. Pre mňa je to o tom, že sa zároveň učím nové veci. Je to rozhodne výzva.

Ono pri odchode z RTVSky si bola asi najvýraznejšou a povedzme otvorene asi aj najznámejšou tvárou akejsi vzbury, alebo odboja, ktorý sa v tom čase udial. Myslíš, že práve to ti mohlo pomôcť k tomu, že máš teraz taký vysoký reach, teda dosah?

Čiastočne asi áno, ale neviem, či nejako zásadne. SMEčko je silná značka, sú to najväčšie mienkotvorné noviny, ktoré tu máme, ak nerátame bulvár a je fakt, že politici čítajú SMEčko, registrujú ho, SMEčko udáva tón a toto RTVS nikdy nemala, pretože všetci politici sledovali Markízu. Paradoxne je to teda pre mňa nové aj v tom, že aj politici oveľa viac registrujú moju prácu. 

 Foto Andrea Jacenková

Vrátim sa ešte k RTVS, pretože teraz celkom utíchli kritické hlasy, odchody zamestnancov a podobne. Ako to s odstupom času vnímaš ty a teraz?

Je to pre mňa veľmi bolestivé, ešte s tým nie som celkom vyrovnaná, pretože mi na tom veľmi záleží a aj záležalo. Ja mám stále veľmi dobré informácie priamo zvnútra, pretože keď človek robí niekde 8 rokov, tak tam stále všetkých pracovníkov pozná a to čo odtiaľ počúvam, je veľmi smutné. A deje sa tam presne to, o čom sme my hovorili, ibaže sa to deje veľmi potichu. Nedávno napríklad vysielali o Bielorusku a návšteve Andreja Danka, ale akosi zabudli povedať, že tam panuje diktatúra a takéto pomalé plíživé veci sa tam dejú. Ja som si už povedala, že do toho nebudem stále kopať, pretože Jaroslav Rezník to v každom rozhovore robí a hovorím si, že sa treba posunúť ďalej. Veľmi ma však mrzí, že platíme všetci milióny eur cez koncesie a ide to teraz takpovediac hore komínom. Myslím si, že Slovensko by potrebovalo dobré verejnoprávne médium a teraz nielen kvôli politickému spravodajstvu, ale aj kvôli hoaxom, ruskej propagande a ďalším témam. Tiež kvôli podpore kultúry, dobrých dokumentov. Mrzí ma, že to tak nie je. 

Ono celá tá situácia vo verejnoprávnej televízii a rozhlase bola zvláštna. Hovorilo sa totiž, že Václav Mika má silnú podporu. Čo sa podľa teba udialo, že sa to zrazu v istom momente celé otočilo a skončil tam Jaroslav Rezník…

Jednak a myslím, že na to teraz prichádza aj Jaroslav Rezník, situácia RTVS je nemilá aj preto, že tie koncesie sú veľmi nízke, rozpočet je vyslovene závislý na rozhodnutí vlády a tým pádom je pozícia generálneho riaditeľa slabá. A Václav Mika bola taká chyba v systéme, že sa to stretlo s ministrom kultúry Maďaričom, ktorý povedal, že chce z RTVS niečo vybudovať a zároveň mal silnú pozíciu v Smere - čiže sa spojilo viacero faktorov a veľmi náhodou. A neviem, či sa to niekedy zopakuje. A teraz k tej tvojej otázke. Samozrejme, my sme hnevali politikov, napriek tomu, že si povedzme úprimne, žiadne špičkové spravodajstvo to zatiaľ nebolo, lebo bolo veľmi mladé a potrebovali sme ďalšie roky práce, ale napriek tomu, tým, že boli politici roky zvyknutí na to, že je RTVS hlasnou trúbou politikov, tak ich to prirodzene hnevalo. A teraz to, čo som ja počúvala zvnútra od rôznych poslancov, aj ministrov bolo, že niektorí ľudia v okolí Smeru chodili za premiérom a ukazovali mu: pozri čo o tebe zasa vysielali. Mám pocit, že to tých politikov úprimne štvalo a jednoducho si povedali, že práve pre toto je pre nich Václav Mika neprijateľný. Podľa mňa je to škoda, pretože keby dali ďalších 5 rokov Mikovi, tak sme mohli byť už niekde inde. Kontinuita je totiž veľmi dôležitá a jeden z problémov RTVS je ten, že každých pár rokov sa vymení celé vedenie aj redakcia. 

Vrátim sa k tomu obdobiu už len jednou otázkou. Keď prišiel koniec v RTVS, aké ponuky si zvažovala? Oslovili ťa aj nejaké televízie, respektíve, môžeš byť konkrétna a povedať, z čoho si si v tom čase vyberala?

Nebudem to konkretizovať, ale naozaj som si mohla vyberať zo širokej škály a rozhodovať sa, čo budem robiť. Boli to televízie, aj iné médiá. Rozhodla som sa pre SMEčko, pretože sme tam išli viacerí z RTVS, sme štyria, stále v podstate robím rovnakú prácu, pre silnú značku. Zvažovala som aj to, že televízna práca je veľmi náročná aj časovo, donekonečna sa nedá robiť 10-12 hodín denne a ja som v tomto režime fungovala posledných 10 rokov, takže som si povedala, že mám stále chuť a chcem robiť, no už by som rada mala aj nejaký svoj život. Pretože doteraz to nebolo veľmi o súkromí…

Značka je jedna vec, no práve zo SMEčka sa rozhodla odísť značná časť redaktorov a založili si Denník N, keď minoritnú časť vydavateľstva kúpila spoločnosť Penta. Ty si ako bývalá redaktorka a moderátorka RTVS pri nástupe do denníka nemala problém práve s tým, že je vo vlastníckej štruktúre práve pán Haščák a spol.?

Vieš čo, zvažovala som to, respektíve jediný moment, kedy mi to bolo nepríjemné bolo, keď sa ukázalo, že si Jaroslav Haščák písal s Marianom Kočnerom a to bol naozaj jediný bod, kedy som si povedala: wau, tak to je naozaj hnus. Ale treba povedať, že ja vlastne vôbec netuším, že Penta to médium zo 40 percent vlastní, práve že je v redakcii opačný efekt. Presne tým, že odišla časť redakcie, chcú ukázať, ako to je a ešte prísnejšie sa pozerá na Pentu, informuje sa o nej, neustále prinášame témy aj o zdravotníctve, či ich ďalších biznisoch. Čiže vnútri to vôbec necítiť, takže som ani ja nemala sama v sebe čo zvažovať. Ale ako hovorím, tie smsky, to bolo nepríjemné.

 Foto Andrea Jacenková

Nebudem ti klamať, sledujem tvoj Instagram, aj to, čo robíš. Pred prezidentskými voľbami si pomerne otvorene hovorila o Štefanovi Harabinovi. Podľa tvojich slov to bol najnáročnejší rozhovor. Prečo?

Každý kto kedy hovoril so Štefanom Harabinom, čo sa mne osobne stalo už viackrát, tak vie, že on dokáže byť veľmi dominantný. Druhá vec je, že má roky skúseností z vysokej politiky ako minister, takže je aj schopný rétor, je tiež veľmi schopný používať polopravdy vo svoj prospech, takže je dobré sa na to takticky aj fakticky pripraviť a ešte má agresívny štýl diskusie. Mne osobne to nevadí, pretože to hovoria aj o mne a ja som zvyknutá na tvrdé súboje s Robertom Kaliňákom. Ale Štefan Harabin má trochu iný agresívny štýl a je to s ním dosť také osobné. Takže som vedela, že to bude pre mňa nepríjemné, nakoniec to tak aj bolo a pripravovala som sa na to veľmi veľa hodín, pretože bolo množstvo tém, ktoré bolo treba si do podrobností naštudovať, aby sme debatu mohli viesť a strávila som prípravou veľmi dlhý čas.

Tak povedz, ktorý rozhovor bol naopak ten najviac cool, alebo úplne pohodový…

Všetky ostatné boli v pohode. (smiech) Ale je pravda, že Marián Kotleba mi rozhovor dať odmietol. A predpokladám, že s ním by to bolo dosť náročné. Ale ako som povedala, všetky ostatné boli v pohode, také štandardné.

S tým Kotlebom si ma dosť prekvapila. Mám pocit, že väčšina médií mu dáva obmedzený priestor, ale ty sa rozhovoru s ním nevyhýbaš…

Nie. My ho voláme vždy, ale on odmieta dať SMEčku rozhovor. Neviem prečo, ale nechce s nami hovoriť. 

Z toho ako hovoríš mám pocit, že si maximálne spokojná. Cítiš v SMEčku väčšiu tvorivejšiu slobodu ako v RTVS aj za čias Vaša Miku?

No výrazne… Poviem to takto: verejnoprávne médium je pod veľkým drobnohľadom. Každý má pocit, že mu patrí a chce tam vidieť to, čo on uzná za vhodné, čiže prirodzene sa viac zvažuje, čo môže ako vyzerať, až sa niekedy hystericky bazíruje na tom, že musí tam sedieť nejaká protistrana a podobne. A ja som teraz v situácii, kedy robím jeden na jedného hard talk, čo neviem, či by mi práve v RTVS úplne prešlo.

Prečo? Ja osobne by som povedal, že to nie je absolútne zlý formát, práve naopak…

Niekto by určite namietal, že tam nie je práve ten oponent. Ja som zástanca toho, že moderátor vie byť častokrát tvrdší oponent ako niekto, kto by tam sedel a napríklad formát, ktorý mám teraz jeden na jedného, som v RTVS nikdy nemala a veľmi mi vyhovuje. A priznám sa, že napríklad v tomto a som už od novembra v SMEčku, akúkoľvek tému som si vymyslela, tak sa nikto nepýtal prečo. A to v RTVS sme mali nekonečné debaty čo urobiť, ako, prečo áno, prečo nie. Ja mám teraz pocit, že nie som absolútne zviazaná a že môžem dýchať a robiť si tak, ako chcem ja. 

 Foto Andrea Jacenková

Rozhovorov si za svoju kariéru urobila už desiatky, ale predsalen. Máš ešte nesplnenú métu nejakého politika, alebo osobnosť, s kým by si si takto tvárou v tvár sadla a chcela ho vyspovedať?

Ja by som veľmi chcela robiť rozhovor s Robertom Ficom, to je niečo, čo by som naozaj chcela. 

A tiež odmieta?

Tak on nedáva teraz vôbec. Posledné mesiace nechodí do debát a volali sme ho. Nemôžem povedať, že odmieta, lebo nechodí nikam. Takže niežeby mňa odmietol a išiel by do inej diskusie. Hardtalk s Robertom Ficom by som si ale naozaj chcela dať.

Poďme od tej práce trošku zabŕdnuť aj do súkromia. Nie je žiadnym tajomstvom, že tvojim manželom je moderátor Markízy Michal Kovačič, ktorého doménou je tiež politika. Aké to je, keď sa v domácnosti stretnú dvaja takto politicky orientovaní ľudia? Kafre ti do remesla, pozeráte si svoje relácie?

Jasné, navzájom. Je to najlepší feedback a mňa osobne to veľmu posúva. Chcem veriť, že aj Miša. (smiech) Veľmi často si takto dávame spätnú väzbu. Každý z nás je trochu iný, Mišo má trochu viac skúseností, ja som naopak viac bezstarostná. My sme si v podstate najprísnejší kritici. Niekedy ale nie je ľahké počúvať od najbližšieho človeka - toto ti fakt nevyšlo, bolo to zlé. Keď sa chce ale človek vo svojej práci posúvať, tak to inak nejde. 

A za čo ťa najčastejšie zvozí?

Vieš čo, my sme rôzni v tom, že Michal je veľmi svedomitý v príprave a ja sa spolieham, že som pohotová. A raz za čas, nie často, pretože sa pripravujem dobre, no stane sa mi, že to čo on v tej príprave dá, tých 5 percent, ktoré ja nie, tak mi tam chýbajú. Niekto napríklad vytiahne tému, v ktorej síce som zorientovaná, ale nie na 300 percent, tak z nej musíme odísť, pretože v nej nie som rovnocenný partner. Ale to sa stane raz za čas, ale je to také, že sa príliš spolieham na svoje prirodzené schopnosti a Mišo je študijný typ. On naozaj keď sa chystal na prezidentské debaty, tak si naštudoval snáď ešte každú smernicu EÚ, ktorá bola za posledný rok prijatá, tak to som ja napríklad neurobila. Lebo čo keby náhodou niekto vytiahol smernicu o zbraniach, tak Michal bol na to pripravený. Mne keby niekto vytiahol smernicu o zbraniach, tak som na to pripravená nebola napríklad. (smiech) Viem, čo tá smernica je, o čom sa približne v tej téme diskutovalo, ale nečítala som ju. 

Keď sme pri kritike, vy ste kamoši s Veronikou a Sajfom. Práve Sajfa robil tiež rozhovory s prezidentskými kandidátmi a dosť ho zvozili konkrétne za jeden, s Martinom Daňom. Ty si s ním rozhovor nerobila…

Nie.

A nechcel on, alebo si nechcela ty?

My sme sa rozhodli, že urobíme s top 6 kandidátmi, čiastočne z časového hľadiska a čiastočne z nášho rozhodnutia.

A teraz prejdem k tomu, čo som sa chcel pôvodne spýtať, nie takouto obkľukou. Čo hovoríš na výkon Sajfu - ty, ako profi politická moderátorka?

Ja som mu písala, že mne sa to páčilo. Neviem presne, čo mu vyčítali ľudia…

 Foto Andrea Jacenková

Že bol práve v prípade Daňa dosť útočný…

Takto ti poviem, každý kto prišiel kedy do kontaktu s Martinom Daňom, sa nemôže čudovať, že bol útočný. My sa s ním stretávame pomerne často a ono je to veľmi nepríjemné každý jeden krát, čiže ľudsky tomu rozumiem. Zároveň pre mňa bolo na tých rozhovoroch veľmi zaujímavé to, že on nie je novinár, tak si mohol dovoliť úplne iné veci. Ja napríklad, keby som mala Martina Daňa v štúdiu, tak mu nemôžem povedať, že mi prekáža, akým spôsobom sa so mnou rozpráva a podobne, lebo tá novinárska etika je podstatne prísnejšia. Ale Maťo je moderátor, dal si takýto žáner a pre mňa bolo veľmi zaujímavé vidieť, úplne inú polohu rozhovoru, na ktorú nie sú zvyknutí ani tí kandidáti, ani Maťo v nej nie je úplne doma. Ja som napríklad z jeho rozhovorov aj v mojich prezidentských diskusiách niečo citovala, pretože dostal z kandidátov aj veci, ktoré sa nám nepodarilo tým tradičným spôsobom. 

Poďme prebrať to, ako ťa vnímajú ľudia. Môj osobný zážitok s tebou bol z prvého kola prezidentských volieb, centrála Zuzany Čaputovej a jej štábu. A otvorene ti poviem, prišla si mi tam arogantná, aj keď ťa sledujem a uznávam tvoju prácu…

Vieš čo, ja som bola veľmi nahnevaná v ten večer a poviem ti úprimne aj prečo. Organizácia prvého kola v prezidentskom štábe Zuzany Čaputovej - a nepoviem nič, čo by som nepovedala aj im všetkým v jej tíme - bola pre novinárov veľmi neprofesionálna. Spomeniem napríklad: od jedného WC pre asi 200 ľudí, až po to, že my sme si naozaj reálne nemohli robiť svoju prácu. Je fakt, keď mne niekto bráni v tom, aby som si robila dobre svoju prácu, tak viem byť naozaj veľmi nepríjemná. A dospela som k tomu rokmi, že je to to najúčinnejšie, čo môžeš v danej chvíli urobiť. Ale v ten večer som bola autenticky nahnevaná, lebo keď niekto vyhrá prvé kolo a odstaví novinárov, mne to príde nepochopiteľné. Dokonca som sa aj pohádala s Martinom Burgrom, ktorý šéfoval kampani. Aj sme si to potom vysvetlili. 

Viem o čom hovoríš, pretože ja sám som v tých stiesnených podmienkach, keď som robil livestream prejavu Zuzany Čaputovej zrušil takmer celý mixpult, keďže si zvukár ponaťahoval káble do asi metrovej výšky…

Bolo to naozaj také, že už dávno som nič podobné nezažila a veľmi ma to prekvapilo, pretože Martin Burgr aj s celým tímom vyhrali voľby s Matúšom Vallom a tá jeho volebná noc bola na úplne inom leveli a preto ma to dosť prekvapilo. A bola som vtedy naozaj dosť nahnevaná. Takže úprimne? Mohlo ti to tak vtedy prísť…

Na Instagrame pôsobíš, že máš reálne dosť na háku, čo si kto o tebe myslí. Prekáža ti, respektíve riešiš to, ako ťa vnímajú ľudia, verejnosť? Niekedy dokonca zdieľaš negatívne správy, či komentáre…

A tak vieš, to sú takí tí trollovia, ktorí píšu nenávistné veci. Ale teraz ti poviem úprimne: Ja by som chcela byť milý človek a dúfam, že sa mi to darí. Ale je pravda, že niektorí moji kolegovia, ktorí so mnou roky robili napríklad v RTVS, by ti povedali, že je to so mnou náročné. Ale ten dôvod podľa mňa je, že treba oddeliť osobný a pracovný čas. Pretože ja v práci pracujem a chcem, aby ľudia okolo, od ktorých závisí konečný výsledok, do toho dávali 100 percent. A keď nedávajú, tak si to musíme vysvetliť, pretože nie sme na pive, ale v práci. Preto mi je jedno, keď si o mne niekto myslí, že som arogantná a v osobnom živote sa snažím byť čo najmilší človek.

Keď sme sa bavili o Veronike a Sajfovi, tak mi nedá sa neopýtať v kontexte toho, čo práve oni prežívajú. Sama si hovorila, že v rámci novej práce si chcela mať aj nejaké to súkromie. Je to teda akási príprava na rodinu?

Neznášam tieto otázky (smiech).

Ja viem, voči žene je to veľmi blbá otázka…

Ani nie že blbá, ale vieš prečo to nemám rada? Ja nemám problém odpovedať, ale viem si predstaviť, že ak niekto má problém otehotnieť, môže ho podobná otázka zraniť. Ale odpoviem ti. Určite ma to v najbližších rokoch čaká, chceme mať deti, rodinu. Nepovedala by som, že je to na programe zajtra, respektíve nebudem hovoriť kedy… Ale veľa ľudí to zaujíma, často tieto otázky dostávam.

A vieš si aj predstaviť, ako to skĺbiš s prácou?

Tak chcela by som to skĺbiť, ale jedna vec je predstava a druhá je realita.

Foto Andrea Jacenková

Aký typ mamy budeš? Po šestonedelí naklusáš hneď do práce, alebo zvolníš a užiješ si ten čas…

Ja mám pocit, že to telo ti to zariadi tak, že to ani nechceš. Ale úplne si viem predstaviť, že po šestonedelí prídem a raz týždenne si urobím nejaký rozhovor s niekým, zaberie mi to dve hodiny môjho času a moja mama bude niekde kočíkovať. Takže viem si predstaviť aj takýto model úplne v pohode. 

Takže máš v rodine oporu, kedy vieš, že ti pomôžu, keď bude treba?

Ja mám super rodinu, aj Mišo má super rodinu, všetci sú z Bratislavy, máme teda jednoduchú situáciu, oproti niekomu, kto je z Humenného, alebo z iných miest. Čiže my máme skvelý support v tomto. 

Asi si to hovorila už milionkrát, ale ako ste sa s Mišom zoznámili?

V práci, v parlamente.

Vy si ako pár vyberáte aj v rámci dovoleniek netradičné miesta, dokonca som sa niekde dočítal, že ste raz zažili cekom edukačnú dovolenku, kde ste vzdelávali deti…

To bola svadobná cesta.

Tak povedz, čo plánujete teraz najbližšie. Ktorá krajina to bude?

Ideme do Kolumbie tento rok. Musíme to ešte naplánovať. My sme napríklad nikdy neboli v žiadnom rezorte, nechodíme na zajázdy, ale kúpime si letenky a my si manažujeme ten čas a keď sa to dá, tak sa dokonca presúvame lokálnou dopravou. To bývajú najlepšie zážitky. Jednak tam spoznáš aj lokálnych ľudí a zažiješ život z perspektívy niekoho, kto žije v tej krajine. A nielen ako turista, ktorý sa tam rozváža taxíkmi. Nehovorím, že sme nejakí super dobrodružní, ale chodíme do netradičnejších destinácií. 

A prečo Kolumbia, čo vás na nej tak zlákalo?

Boli sme na svadobnej ceste, kde sme sa učili aj po španielsky, čiže sme chceli španielsky hovoriacu krajinu, aby sme oprášili aspoň tie základy, ktoré máme a zároveň, tým, že sme boli aj v Meixiku, Brazílii a Nicaraguii, tak nám učarovala Latinská Amerika, sú tam veľmi zlatí ľudia, je tam fantastická kuchyňa, takže sme hľadali krajinu niekde tam a zároveň sme nechceli, aby to bolo drahé a Kolumbia je celkom lacná krajina. Našli sme celkom výhodné letenky…

Nemáš strach z Kolumbie? Predsalen nejde o najbezpečenejšiu krajinu… Aspoň čo som počul, respektíve čítal.

Predtým, ako sme kúpili letenky, som sa aj na Instagrame pýtala ľudí, ktorí tam boli a z toho čo som pochopila, je to podobné ako Brazília a Mexiko, že keď sa tam správaš tak nejako rozumne, nemá sa ti čo stať. Samozrejme, treba byť opatrný, ale to treba byť v každej krajine, aj v Taliansku, tiež sú tam všade vreckári. Takže strach nie. Mám dokonca kamošky, ktoré tam boli samé baby teraz a cítili sa bezpečne. 

Všeobecne pôsobíš celkom nebojácne, vrátim sa však k udalostiam spred roka, kedy zavraždili Jána Kuciaka a jeho partnerku Martinu Kušnírovú. Mala si vtedy strach, keď sa to stalo?

Mala som taký čudný a blbý pocit, ale my nerobíme investigatívu a tým pádom máme oveľa jednoduchší život. Jednoduchší ako napríklad Marek Vagovič, Monika Tódová, Zuza Petková, alebo teda Janko. Čiže strach o seba, alebo o Miša som nemala, ale mala som strach o týchto ľudí. Navyše môžem povedať, že sme fakt dobrí kamaráti a o nich som mala vyslovene strach, aj o Moniku napríklad. A celé to bolo také čudné, neviem to ani opísať, cítil si napätie, lebo prvé dni boli šok, všetci sme boli v totálnom šoku, to si pamätám. Až potom ti začne docvakávať, čo to znamená pre tvoju brandžu, pre krajinu, pre politiku…Bol to taký veľmi zvláštny čas, napätý.

Preskočím ešte trošku k Michalovi…

Len skáč, kľudne. (smiech)

Ty si aktívna na sociálnych sieťach, ale paradoxne tvoj manžel nie. Aj keď začínam mať pocit, že si ho začala trošku posúvať aj týmto smerom, či?

Snažím sa ho posúvať, ale zatiaľ sa mi to nedarí. Facebook robí, to som ho do toho ja aj nejakí ľudia dotlačili, ale Instagram? Premýšľa nad tým, ale zatiaľ som bola neúspešná a nepresvedčila som ho. 

 Foto Andrea Jacenková

Ste vôbec vy dvaja rovnakí?

Vôbec. (smiech)

A dá sa takto fungovať vo vzťahu? Alebo u vás platí presne to - protiklady sa priťahujú…

Akože takto. My nie sme protiklady, ale nie sme rovnakí. Podľa mňa bázu - charakter, hodnoty - máme rovnakú, ale povahovo sme iní, názory na niektoré veci máme iné - napríklad na feminizmus - tam nemáme úplne rovnaký názor. Takže rovnakí nie sme, rozdielni sme, ale zasa nie úplne…

Tak by ma zaujímalo, kvôli čomu sa vy dvaja najčastejšie pohádate…

My sa nehádame kvôli niečomu dôležitému. Väčšinou je to pre to, čo niekto neupratal, takže blbosti. 

Čiže politika vôbec?

Nie, absolútne…

Zakončime to takým nejakým hodnotením, respektíve takto. Ty máš na svojom Instagrame rubriku TOP3 udalosti dňa. Povedz nám teda, čo sú pre teba TOP3 udalosti posledného roka, ak vynecháme tragédiu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej…

Jednoznačne odchod Roberta Fica, ja mám pocit, že ten prerod Andreja Kisku, ktorý chcel odísť z politiky a úplne otočil a súboj v Smere, ktorý je teraz naozaj zaujímavé sledovať.