Simona Bubánová: Lásku našla vďaka peep show
Začnem vašou minulosťou, ktorá je naozaj zaujímavá. Množstvo ľudí možno nevie, ale vy ste pracovali pre Václava Havla. Bol naozaj taký charizmatický, ako pôsobil pred verejnosťou, alebo to bola iba jeho maska?
Určite bol charizmatický omnoho viac ako by sa mohlo zdať, lebo on bol pekný človek zvonka aj zvnútra a nie náhodou to takto hovorím. Sláva, ktorá ho predchádzala a ktorú mal právom vybudovanú aj na celom svete bola zaslúžená. Václav Havel bol intelektuál, bonvián, mysliteľ, lietrát, dramaturg a nakoniec aj politik a veľká osobnosť.
Tak mi teda prezraďte, ako sa mladé dievča dostalo v tom čase k slávnemu Václavovi Havlovi?
Vyhrala som tender. Václav Havel povedal, že mladí ľudia, ktorí vedia nejaké reči, pretože v tom období to nebolo zas tak obvyklé, nech sa prihlásia do tendra na mladých diplomatov. A mňa prihlásil dokonca brat, ani nie ja sama a keďže som mala dobre použiteľnú nemčinu, angličtinu a francúzštinu, tak som ten tender vyhrala. Zobrali vtedy troch ľudí a ja som bola jednou z nich a potom som dostala ponuku ísť robiť na hrad šéfa protokolu. Takže som v princípe bola šéfom veľkého protokolu, nielen toho slovenského. Keď pán prezident chodil na Slovensko, bola som to ja, kto mu plánoval cesty a stretnutia, robila som sprievod, ale aj celkom dobrého partnera na rozhovory, lebo on sa rád rozprával.
Takže ste asi zažili stretnutia s veľa zaujímavými ľuďmi už ako mladé dievča.
Áno, zažila som všeličo možné - od princezny Diany, princa Charlesa, nemeckého prezidenta, španielskeho prezidenta… Boli to pre mňa dobrodružné časy, aj keď to asi nemá tak byť, že ľudia v štátnej službe majú iné povolanie ako ja, keďže som vyštudovaná akademická maliarka. Bola to ale zábavná časť môjho života, ktorá síce trvala iba 2 roky, ale bolo to také nafullované všelijakými zážitkami.
Takže ste asi nestihli inauguráciu Václava Havla za tie dva roky…?
Havlovu nie, zažila som len jeho lúčenie, keď sa rozpadla federácia…Boli sme na zámku v Lánoch, kde po abdikácii prezidenta ČSFR prebiehalo lúčenie prezidenta s mienkotvorcami, novinármi a nami - pracovníkmi kancelárie. Bol to prekrásne vybudovaný event, veľmi dojímavý a naozaj nezabudnuteľný zážitok. Prespali sme v Lánoch, zobudili sme sa do krajiny bez prezidenta, kde nás čakali už len služobníctvo a celé to bolo ako z filmu.
Pýtam sa preto, lebo sme nedávno zažili inauguráciu našej prvej prezidentky Zuzany Čaputovej. Zaujímalo by ma teda, ako ste vy, ako bývalá šéfka protokolu celý priebeh vnímali a či ste ho sledovali?
Sledovala som to od rána… Dobre, bola som trošku popritom hrať aj golf (smiech). Inak som bola veľmi pyšná na to, ako tuto slávnosť všetci zvládali a hlavne, ako to zvládala pani prezidentka. S dôstojnosťou a gráciou napriek horúčavám, napriek podľa môjho názoru nekomfortným šatám, ale dala to výborne musím povedať.
Foto: Andrea Jacenková
A také tie menšie chybičky? Je to súčasť takéhoto kolosu, že sa tomu nevyhnú ani profesionáli, akí asi na postoch protokolistov sú?
Vždy budú buď médiá, diplomati, alebo iné záujmové skupiny niečo kritizovať a preto mne sa nechce ísť do nejakej kritiky. Aj my, keď sme robili protokol, vždy niečo na druhý deň priniesli médiá, zas na druhej strane to boli zaujímavé veci, ako keď napríklad bývalý starosta Bratislavy, hodil na princeznú Dianu svoj ošuntelý kabát. On ju chcel pritom zachrániť od studeného vetra na Devíne, aby jej nebola zima, no ale nastala panika, ochranka, protokol, diplomati, lebo princezná na sebe nemôže mať hocijaký kabát…To bol taký škandálik, aj keď maličký, ale bol. Vždy sú postupy, ktore sa niekomu pozdávajú a nikomu nie. Musím však povedať, že Václav Havel bol v tom vynikajúci a skvelý, keď hovoríme o protokole. On vedel že protokol je súbor opatrení a súbor nejakých normatívov, ktoré majú smerovať k tomu, aby dôstojne prebiehala nejaká udalosť alebo event. Ale zároveň vedel, že protokol slúži jemu, že to nie je dogma, a že si ho on ohýbal podľa toho, čo bolo jemu prirodzené a to, čo jemu prirodzené nebolo, to vynechal.
Čo také napríklad?
On napríklad neznášal majáky a húkanie policajných áut. Nechcel to nielen kvôli protokolárnym dôvodom, ale aj z ľudského hľadiska. Ochranka z toho bola síce na nervy, ale on proste nechcel byť okázalým pred ľuďmi, takže zakazoval, aby húkali autá. A takých vecí bolo strašne veľa a to by som doporučila aj pani prezidentke, aby si protokol robila podľa seba. To nie je dogma a nikto, naozaj nikto nemá žiadne dokonalé pravidlá. Navyše na prezidentku pravidlá vôbec nie sú, lebo taký protokol, že žena prezidentka, s tým sa proste nerátalo. Pobaví ma keď sa k tej téme ako robiť správny protokol vyjadrujú špecialisti, čo robili buď socialistický protokol alebo sa odvolávajú na neprimerané príklady zo zahraničia. Správny je asi balans medzi tým, akú ústavnú úlohu prezidentka zohráva a okolnosťami, v ktorých sa nachádza. No netreba zabúdať že je aj politikom, ktorý bol zvolený najvyšším počtom hlasov občanov. Čiže jej mandát je úplne najvyšší zo všetkých, aj keď ústavné právomoci má relatívne malé. Takže aj protokol by nemal vyzerať tak, že ona je iba protokolárna postavička, ale politička s veľkým mandátom priamo od ľudí.
Máme ženu prezidentku a vy sama ste žena v biznise, ktorý je v drvivej väčšine prípadov doménou mužov. Vy ste si však vybudovali biznis, ktorý je na Slovensku jedným z najúspešnejších. Bolo ťažké uspieť v tomto svete?
Bolo to ťažké, reklama je samo o sebe ťažký biznis, pretože je tam strašne veľa hráčov a je tam ešte aj fenomén, že všetci marketingu rozumejú. O reklame si všetci myslia, že to vedia. Keď nie generálny, tak jeho manželka a keď nie manželka tak dcéra, alebo syn a ešte aj každý kto už nejakú reklamu niekedy videl v televízii. A každý do toho vie čoto povedať. Je to náročná brandža, veľmi kompetitívna. Dlhé dlhé roky som bola jediná žena, ktorá sa vydala na cestu ako podnikateľka. Pretože v našom biznise robí strašne veľa žien, ale len veľmi málo sa rozhodlo na seba zobrať riziko vlastnej firmy.
A prečo teda reklama a neostali ste pri tom, čo ste študovali a nie ste dnes úspešná akademická maliarka? Kariéru ste podľa mojich informácií mali našliapnutú kvalitne…
To je zasa taký iný môj príbeh. Keď som končila školu a vrátila som sa z Paríža, kultúrne zázemie fungovalo veľmi dobre. Prostredie, v ktorom som sa pohybovala a v ktorom som tvorila bolo veľmi progresívne. O mladých umelcov z postsocialistických krajín bol veľký záujem. Mne sa podarilo vystavovať na takých úchvatných miestach, ako je múzeum moderného umenia Paríž, Chicago, Philadelphia, v Budapešti, Varšave, v Prahe a boli to naozaj top destinácie, ktoré ako umelec môžete získať. Dokonca sme vystavovali aj v jednej z najprestížnejších súkromných galérii, ktorá vlastní najväčšiu súkromnú zbierku Pabla Picassa. Takže tam ležali v sklade pred výstavou moje obrázky vedlľa Picassa alebo Giacomettiho. Bolo to veľmi dynamické a euforické obdobie, ale nebolo to len preto, že sme boli my takí úžasní, ale aj preto, že sme boli taká úžasná krajina a mali sme takého úžasného prezidenta, ktorý robil skvelý branding našej krajine. V tom výbere sa mi podarilo vystavovať s úžasnými ľuďmi ako je Maťo Kren, Laco Teren alebo Dávid Černý - to je ten, čo spravil svetoznámu kinetickú sochu Kafku v Prahe, alebo známy ružový tank. Po rozpade federácie sme ako krajina prestali byť atraktívni a tak samozrejme klesli aj akcie výtvarníkov a umelcov. A tých výstav bolo zrazu že o 80 percent menej. Bolo to také trochu sklamanie. Vystavovala som v MOME, v Chicagu a teraz čo? Už nebudem nikde vystavovať? Nechcem byť zlá, ale budem vystavovať už len v Nových Zámkoch - aj tam mám obrázky inak (smiech). Bola to taká doba, že potrebujem niečo iné, nejaký reštart a tak som išla na ten konkurz na mladých diplomatov.
A kedy prišla doba vašej úspešnej reklamnej agentúry?
Veľmi dávno v roku 1996….
Takže ťažké mečiarovské časy?
To už bolo skôr tak na prelome, pretože za Mečiara to by som si netrúfla ani ja spúšťať novú firmu. Mečiarizmus bolo také desperátne obdobie. Mohli to robiť len tí, čo mali napojenie na konkrétnych ľudí, Fedora Flašíka a neviem ešte koho ďalšieho. Do toho sa mi nechcelo, pretože to mám v hlave nastavené inak. Práca ma musí baviť, nemôže to byť len biznis. A fakt ma to začalo baviť, keď som zistila, že to je slobodnejšie prostredie a že sa dá aj prácou získať nejaké zákazky. Naša prvá veľká bola Zlatý Bažant vtedy, keď robil Heineken akvizíciu a kupoval ho. Takže my sme nakreslili a vymysleli nové logo, nový dizajn a úplne nový jazyk ktorým pivo komunikovalo, veď to bolo to najlepšie čo doma máme (smiech).
Ono ale možno málokto vie, že stojíte aj za iným úspešným projektom - magazínom Evita. Navyše vám sa podarilo vymyslieť a priniesť na printový trh produkt, ktorý je v dnešnej dobe naozaj odvážnym, kedy printový trh klesá a všetko sa obracia na online. A Evita sa dnes bije o prvú pozície medzi lifestyleovými magazínmi, dokonca je niektoré mesiace na tej prvej.
Toto celé vzniklo tak a ja to aj vždy rada poviem, že chválim generálneho riaditeľa, ktorý sa rozhodol, že nejde robiť výberové konanie na nový názov, alebo novú reklamnú kampaň. Prišiel za mnou a hovorí mi: Potrebovali by sme nejaký ženský časopis, cieľová skupina žena je vysoko solventná z hľadiska reklamného priestoru a oni ako vydavateľstvo Hospodárskych novín nemajú v portfóliu niečo, čo by ponúkli inzerentom, ktorí chcú targetovať ženy a tak vznikol nápad, alebo koncept, že poďme osloviť agentúru, ktorú vedie žena. No a to som bola ja a vymysleli sme pre nich magazín ktorý nebude ako konkurencia len o móde, fotkách a kozmetike, ale bude hlavne na čítanie. A tak som hľadala ako túto úlohu naplniť a zistili sme že potrebujeme editorku, ktorá veľa a pútavo píše a je tým populárna. Tak to už pre mňa bolo veľmi blízko k správnemu menu. A tak som napísala kamarátke Evite a opýtala som sa jej či nechce byť slovenskou Annou Wintour (smiech), aby bola šéfredaktorkou a časopis sa podľa nej aj volá. Evita sa hneď prvým vydaním stala trojkou na trhu, čo bol obrovský úspech v časoch kedy všetky predaje printových médií padali.
Mení sa podľa vás trh? Pýtam sa z pozície nášho magazínu Vanity Fail, pretože nám ide o to, aby si ľudia u nás našli práve také tie magazínové typy článkov, či už obsahom, alebo rozsahom a strávili pri nich nie 1-2 minúty, ale naopak, 10-15 minút. Ale nevydávame printovú formu, ale len online...
Ja si myslím, že ten priestor určite je. Teraz sa navyše otvárajú stovky možností, ako čitateľov zaujať a pripútať si ich. Dôležité je vymyslieť ten monetizačný moment, z čoho chcete žiť. A online je k tomu úžasný priestor. Bohužiaľ, odvrátená strana mince je aj to, že je to príležitosť aj pre všelijakých hoaxárov, konšpirátorov, pretože ten priestor tam bohužiaľ presne je aj pre nich.
Poďme teraz trošku zabŕdnuť do vášho súkromia. Každý vie, kto je vašim manželom. Ako sa dá dokopy akademická maliarka a spevák kapely?
(smiech) No tak, že mi bol inštalovať výstavu. Robila som v Brne výstavu v jednom z najzaujímavejších priestorov (u pôvodom matematika) Karola Totscha, v tom čase tam ešte chodil slávny Egon Bondy, Jirka Olic alebo manželia Ševčíkovci a množstvo významných kultúrnych osobností Československa. Mala som dilemu, kto mi tam doslova zmontuje moju inštaláciu - objekt s názvom Peep show. Stena, záves, kukátko cez ktoré sa kukalo na olejomaľby holých ujov. Tak sa mi priplietol do cesty vidiečan, lebo on vedel píliť, vŕtať, montovať. Takto sme sa zoznámili.
Foto: Andrea Jacenková
Bola to láska na prvý pohľad?
Asi hej.
Lebo dnes sa rozpadajú a v poslednom období hlavne v slovenskom šoubiznise, dlhoročné manželstvá po 20-30 rokoch. Čo je teda u vás takým tmelom, ktorý to stále drží pokope?
Najdôležitejšia je vôla byť spolu a je tam aj obrovská miera pokory a nejakej snahy o porozumenie. A hlavne že chcem s tým človekom byť. Nestojí mi žiaden iný povrchný zážitok, alebo iné odbočenie z toho čo mám za to, aby som to zničila. Je to príliš vzácne, čo sme si vybudovali, aby som to pokazila. Aspoň z mojej strany, Jano je taký prírodný, neviem, čo by povedal on (smiech).
On vyzerá byť taký…
Malý a jedovitý (smiech).
Naozaj? Lebo pôsobí ako taký "salámista"…
Presne to si všetci myslia, ale on je malý a jedovitý.
Tak bonznite, na čom sa dokáže Vidiečan Janko Kuric najviac vytočiť?
Prakticky nad hocičím. Najviac keď šoféruje a ja mu zavolám, alebo mu niečo hovorím. Jednoduché veci. Keď sa dostane do rozporu dvoch vecí naraz tak to ho úplne vyvedie z konceptu.
Takže nebudete meniť a už to spolu potiahnete…
Ja by som chcela. Bála by som sa povedať nie a bála by som sa, že prídem o to, čo sme budovali toľké roky. Ja pevne verím, že takto je to správne…
Možno tým stmelovačom u vás je aj golf, ktorým je vaša rodina typická. Ja keď niekto povie Janko Kuric a Simona Bubánová, hneď vás vidím v golfovom, s palicami v rukách, pri golfovom vozíku…
To je pekná predstava aj mne sa páči.
Takže je to u vás rodinná záležitosť?
Je to veľmi, nechcem, aby to znelo ako klišé aj keď bude, ale je to šport, ktorý mňa lenivú osobu donúti minimálne 5 hodín byť sústredená, v chôdzi a jemnom pokluse, lebo keď hráte turnaj musíte makať. Vonku v prírode si vyčistíte hlavu, zabudnete na konflikty, ste s niekým, koho máte rád. Je tam strašne veľa dobrých vecí na tom golfe a teším sa, že ho máme spoločný aj dcérou Lujzou
Váš manžel má úspešnú kapelu Vidiek. Vy ste ich fanúšičkou?
Jasné, veď som tancovavala aj pod pódiom a tak.
A aj teraz si občas "trsnete" pod tým pódiom?
Jasne, napríklad onedlho pôjdem na Žákovic open, takže aj teraz…
Čo je okrem golfu pre vás relaxom. Predsalen je reklama náročným biznisom, ako ste hovorili aj vy a neustále sa toto odvetvie posúva vpred. Pričom absolútne vypnete a neriešite nič.
Ja skoro každú minútu, ktorú mám voľnú využijem na to, aby som išla na golf. Stále mám však rada stretnutia s partiami, kamarátmi. Mám rôzne zoskupenia: novinársko intelektuálne, potom vytvárnicke alebo umelecké, potom také ženské a to sú veľmi príjemné chvíle, na ktoré sa teším. Aj tak by som si ale vždy vybrala ten golf, pretože tam človek robí niečo aj pre seba.
Kto je u vás v golfe lepší - vy, alebo manžel?
Ježiš ja predsa (smiech). Ja som súťažívá a on nie je.
Foto: Andrea Jacenková
To maľovanie je naozaj veľmi zaujímavou súčasťou vášho života, preto ma napadlo a vrátim sa k tomu ešte. Plánujete v nejakej forme návrat k tomu, čo vás definovalo v mladosti? A maľujete ešte aj dnes?
Nemaľujem, to sa nedá, lebo to je buď, alebo. Do budúcnosti zrejme áno, dokonca som sľúbila výstavu v Bratislave a dosť veľkú, čo ma samu prekvapilo. Uvidím, ako to zvládnem, ale sľúbila som to a musím čo najskôr začať maľovať. Ale aj tá reklama ma baví. Komunikácia z jedného bodu do miliónov hláv. Napríklad sa nám podarilo vyhrať tender na branding krajiny a to je veľká frajerina aspoň ja to tak vnímam. Napriek tomu, že do toho štát vlastne nedáva peniaze, vidíte to takmer všade. Šíri sa to tak povediac "virálne". Používajú to tí, ktorí si uvedomujú ako je dôležité, aby si nás v zahraničí nejak jednoducho zapamätali a nemysleli si o nás len že tancujeme v "krátkych sukničkách okolo ohňa", ale že sme zaujímavou krajinkou, ktorá má ľudí s dobrými nápadmi.
Teraz ma napadla ešte otázka k princeznej Diane. Vy ste hovorili o fakt milej príhode, ktorá sa vám s ňou stala…
Ešte keď sme bývali na Palkovičovej, to je taká ulička pri Zimnom štadióne, boli tam klasické činžiaky, socialistické schránky, do ktorých sa dávali letáky. Jedného dňa som odtiaľ vytiahla list s obrovskou krásnou pečaťou Buckinghamský palác. Hovorím si že wau. To bolo po návšteve princa Charlesa. On sa totiž so mnou rozprával nie ako s protokolistkou, ale o umení, čo pre neho bolo asi ako z Marsu. Človek, ktorý robí protokol v štátnej správe je vlastne umelec. Bolo to pre nich zvláštne a tak mi napísal na súkromnú adresu (vlastne neviem odkiaľ ju mal), že ďakuje za sprievod počas návštevy, že to bol zaujímavý zážitok.
Vediete reklamnú agentúru, ako by vás, ako šéfku definovali vaši ľudia. Aká ste?
Ja si myslím, že fantastická (smiech). Hmm to asi nie. Niekedy mám pomerne zhoršenú schopnosť dovysvetľovať veci a v kľude argumentovať. Veci treba riešiť inkluzívne, ľudí treba zapajáť o čo sa aj snažím, ale nie vždy sa mi to darí. Ale ak by ste sa ma opýtal naopak; ako by ste definovala vašich spolupracovníkov? Tak by som isto bez sarkazmu odpovedala, že sú fantastickí a že to celé stojí na nich.
Foto: Andrea Jacenková
A ste aj na seba kritická?
Myslím si, že som veľmi. Stále si spytujem svedomie, nie som ten typ, že prídem domov a mám iný program. Ja o tom všetkom rozmýšľam, dokonca sa mi aj sníva o tom. Hlavou mi beží film ako som to mala urobiť? nie, dobre som to urobila, alebo ešte je aj iná alternatíva a tak…Neviem či to je dosť kritické aká som, len viem, že je to pre mňa dosť náročné na mentálne zdravie.
Tak poďme nekriticky sa pochváliť, ktoré reklamné kampane vám utkveli najviac v pamäti, na ktoré ste naozaj pyšná.
Jednak magazín Evita, určite branding našej krajiny a tvorba nového "pivného mýtu" piva Kelt. Je toho veľa z oblasti reklamy, stáli sme pri tvorbe značky Markíza, najsledovanejšej televizie na Slovensku, portál aktuality.sk, vodka Platinum 78, ale veľmi rada a s nadšením robím kampane, ktoré pomáhajú kultúre, ako Cirkulart, Kremnické gagy alebo charitatívne kampane, ktoré pomáhajú najslabším medzi nami. Baví ma a veľmi som pyšná na členstvo v advisory boarde v Slovak American Foundation na podporu inovatívnych firiem a startupov. Za tie tri roky od vzniku fondu sme videli už viac ako 60 skvelých nových nápadov. Finančne sme podporili a do USA vyslali desiatku mladých slovenských startupov.
