Photelo rozbehol úspešný biznis v USA: Na Floride je to môj azylček…

Škoda inak, že sme nenahrávali aj rozhovor, čo sme sa bavili predtým, ako som zapol diktafón, lebo si povedal fakt veľa zaujímavých vecí. Ale tak snáď ich zopakuješ ešte raz. Prvá otázka je vždy náročná, tak snáď nebude úplne klišé. Vytetoval by si svoju úplne prvú "kérku" aj teraz?

Takto. Určite by to dopadlo úplne inak, ako keď som ju tetoval prvýkrát, lebo to máš tak, akoby tebe dal do ruky niekto husle a povedal: zahraj niečo. Každý človek si musí prejsť určitým vývojom, aby vedel v niečom zasvietiť. Prvotinky sú navyše vždy iba také skúšky. Ja si už popravde ani moc nepamätám, ako vyzerala moja prvá robota. Človek za tie roky prejde množstvo dizajnov, nápadov a kreatívnych, aj nekreatívnych prác… Takže či by som to vytetoval? Určite áno. Pokiaľ by som sa dostal k idei, pretože každé tetovanie je najprv iba idea. Nech v akomkoľvek obore umelec niečo tvorí, tak sa podľa mňa zo seba snaží dostať to najlepšie. A pokiaľ tam je nejaká interakcia medzi klientom a umelcom, nejaké skúsenosti, trochu talentu, tak máme na stole ingrediencie k dobrému dizajnu, ktorý by mal uspokojiť v prvom rade klienta, no na druhej strane má v tom nejakom prevedení uspokojiť aj autora toho diela. Čiže odpoveď je áno, pokiaľ by tam bola symbióza toho čo mám chuť dostať zo seba von, tak by som sa bez problémov pustil aj do toho istého. 

Ja sám som v prípade tetovania komerčný klient. Prídem s jasnou predstavou, toho čo chcem. Ale myslím že umelci, akými ľudia v tomto biznise ste, nemáte veľmi radi asi takéto mantinely, ktoré vám klienti dávajú. Alebo sa mýlim? Nemáš radšej voľnú ruku a kreativitu?

Ono to záleží od každého umelca. Veľakrát človek dospeje do štádia, že má chuť kreovať stále niečo úplne nové. Je to ťažké, keď sa umelcova vízia diametrálne líši s klientom. Ja som vyrástol tak, že ku mne chodili ľudia, ukázali mi malý obrázok človeka s tetovaním, kde som videl napríklad iba polku ruky a z druhej strany som nevidel nič. A povedali: takéto niečo chcem. A ja som to musel domyslieť, čo vlastne na tej druhej strane je. Alebo použiť nejakú časť toho čo som videl, použit časť idey a celé to vyštopkať, aby to malo hlavu a pätu. Takže na týchto robotkách som sa učil šperkovat štýl môjho prejavu. Tak nejako by som to povedal. Voľná ruka je výborná možnosť pre artistu zasvietiť, dáva mu voľnosť. Ale ja mám v mnohých prípadoch celkom rád tú interakciu s klientom.

Čiže aj keď máš predlohu, ktorú si klient prinesie, vždy tam chceš vkladať to niečo svoje?

Určite áno, aj keď to nie je vždy možné. Ja by som to skúsil vysvetliť jednoduchšie. Veľa tetovačov má svoje štýly a veľa ľudí tak nájde nejaké to recognition, lebo čávo robí napríklad iba biomechaniku, alebo iba písmená, či portréty a v tej svojej kategórii je úplne top. Ja som nenašiel nejaký svoj štýl, ktorý by ma úplne charakterizoval, podľa čoho by bolo hneď spoznať, že toto robil Photelo. Keďže som chodil na umeleckú školu a mal som skúsenosti s rôznymi technikami a štýlmi umenia, snažil som sa robiť všetko. To znamená, že v každom tom štýle som sa snažil dosiahnuť maximum, čo sa mi dalo. Veľa ľudí pozná tetovača a vie, že toto je jeho špecialita a v tomto je dobrý, toto je on a jeho štýl. Ale ja som to nenašiel, aj keď som sa sem tam snažil ísť svojim umeleckým smerom. Počkaj, aká bola vlastne otázka?

Že či aj do skopčených vecí vkladáš niečo tvoje…

Aha jasné. Ja sa skôr snažím urobiť to inak, ako to bolo už urobené. Tym pádom sa vyhnem tomu aby to bolo "skopčené". To je taká moja ingrediencia do polievky, že zobrať nápad, prekresliť to, aspoň technicky to lepšie prepracovať, ako to bolo predtým. Pridať kontrast, podľa typu pokožky alebo prispôsobiť miestu na tele. Hlavne, aby to pre mňa malo tú nejakú umeleckú váhu. 

 Foto: Andrea Jacenková

Hovoril si, že si nenašiel svoj štýl, ktorý by bol tvojou doménou. Je možno toto cesta, ako v prípade vás umelcov nevyhorieť? Predsa len ak robíš neustále to isté, ako napríklad portréty, alebo znaky, tak to musí aj toho tatéra omrzieť…Ale ty sa nefocusuješ na jednu vec a nerobíš to zároveň jeden deň, tak ťa to zrejme stále baví…

To, že či ťa to baví, je dôležitá vec. Pretože aj ja som mal obdobie, kedy som vyhorel. Ale nebolo to zrovna tým, že by som sa v tom nenašiel, to nie. Ale mal som obdobie, že som si povedal: odmakám si to, skúsim posunúť latku kvality vyššie, zarobím nejaké peniaze a vtedy som fakt veľa robil. Neúnosné množstvo hodín v tomto fachu a doslova som to prepískol a vyhorel som tak, že som nemal chuť to už robiť. Tak som si dal polroka pauzu. 

A to vyhorenie prišlo na Slovensku, či už v Amerike?

To prišlo už v štátoch. Ale aby som sa vrátil k tomu štýlu, čo si sa pýtal. Má to svoje plusy, aj mínusy. V prípade toho artistu je vyborné, ak mál to svoje "style recognition", pretože si ho tá klientela ľahšie zapamätá, lebo ho zaradia ako artistu, ktorý napríklad "robí tie výborné portréty". Vo veľkej časti to pomáha artistovi sa stretnúť aj s publikom, ktorému sa ten štýl páči. Poznám človeka, ktorý je známy tým, že robí výborné portréty a je fakt top na svete. A ľudia si ho vyhľadávajú práve pre tie portréty, tento človek bol v každom magazíne na svete, sponzori sa o neho trhajú... Ale hovoril mi, že by bol rád, keby sem tam za ním prišli ľudia s niečím úplne iným. Určite by si aj to iné užil. Vybookovaný je rok dopredu, ale presne preto, že jeho klienti vedia, v čom je najlepší. Ak takýto umelec, ako je ten ktorého spomínam urobí niečo iné ako je portrét, tak ide vyslovene o nejakú robotu, kedy mu klient dá voľnú ruku, nech si praví čo chce. Takže všetko má svoje pre a proti. Sto ľudí, sto chutí platí aj v tomto remesle. Ja si celkom užívam tú všestrannosť a teším sa z toho, že moji klienti chodia za mnou s veľkou škálou rôznych štýlov.

Je nejaký námet, čo napríklad odmietneš vytetovať? Myslím to skôr z hľadiska tvojho presvedčenia…

Sú veci, ktoré napríklad nemám chuť robiť, ktoré beriem ako nejakú absurditu a nemajú pre mňa žiadny význam. Tým pádom nemám chuť s tým zabíjať čas. Roky dozadu som bol ten artista, ktorý to bral ako svoju prácu. Že ak klient došiel, povedal som si ok, urobím to, zarobím na tom nejaky dukát, správim človeka happy, ale roky v tom biznise ma dostali do pozície, že si môžem klientov vyberať.  A tie veci, ktoré nemám chuť robiť, viem posunúť kolegovi, ktorý je hladnejší, aby si na tom zarobil prachy. Veľakrát odmietam robiť dizajn, lebo sa s ním nestotožním alebo predstava, čo si klient chce dať nebude dobre vyzerať, a ak sa mi nepodarí nájsť kompromis, tak to pre mňa nemá význam.

Takže aj čínske znaky bez problémov vytetuješ?

Čínske znaky by som vytetoval možno iba človeku, na ktorom mi osobne záleží. Blízky kamarát, alebo jeho žena, v prípade, že mi pride najaký VIP klient/celebrita nechám sa ukecať. Ale pokiaľ by to bol bežný zákazník, ktorý príde do shopu a povie, že ich chce, tak rovno redirectujem ku kolegovi.

Vrátim sa k tomu, či si niečo odmietol, alebo odmietaš. Tam som skôr narážal konkrétne na nejaké kvázi a to nechcem kategorizovať, ale napríklad neonacistické symboly. Že to bude vyslovene proti tvojmu presvedčeniu a povieš: Nie, toto tu netetujeme a choďte inam. Alebo si od toho odosobnený do takej miery, že si len povieš: som umelec, on to chce, je to jeho rozhodnutie a ja to musím vytvoriť…

Nemusím nič. Ja mám ten dojem, že je to o tom, keď mi niekto donesie nápad a ja sa s ním stotožním a mám chuť do toho ísť, tak do toho idem. Pokiaľ to pre mňa nemá absolútne žiadny význam a sa mi to ideologicky štíti, tak sa necítim povinný to urobiť. Nestáva sa mi to často.  Každý umelec by mal mať akýsi svoj úsudok a organicky sa k tomu postaviť, že mám chuť, alebo nemám. V živote som robil veľa absurdných vecí, ktoré som si postavil skôr do pozície nejakého challengu. Ja nie som ten, ktorý má za ľudí vyberať námety, klient má prísť s ideou. Kedysi som sa snažil ľudí nasmerovať, po rokoch som sa dostal do pozície, že sa snažím človeka usmerniť nie v rámci ideí, ale v rámci toho, aby to najlepšie vyzeralo. Hľadám za tým skôr hodnotu toho umenia. 

  Foto: Andrea Jacenková

Prejdem k Amerike, kde pôsobíš a máš svoj biznis. Väčšinou ľudia odchádzajú do zahraničia krátko po škole. Ty si tam však išiel nie najmladší. To je blbosť, mal si 28 rokov, čiže mladý si bol. Ale chápeš ako to myslím. Ľudia chcú okúsiť zahraničie poväčšinou v 20ke a podobne. Ty si to mal inak. Mňa vždy zaujíma pri ľuďoch, čo odídu preč, čo je spúšťací gombík toho, že si povieš: Idem odtiaľto do prdele….?

Mojim spúšťacím momentom bolo to, že som bol obžratý stereotypom. To znamená tie isté debaty, problémy. A bolo to obdobie, kedy som pracoval pre jednu spoločnosť, popri tom som sa snažil podnikať a cítil som sa málo produktívny. Mal som možnosť skúsiť niečo mimo Slovenska, tak sme vymysleli nový podnikateľský projekt, ktorý mal vytvoriť niečo zaujímavé a zarobiť nejaké peniaze tak som to zobral ako výzvu…

Čiže to bolo odchod do Ameriky a hneď otvorenie svojho vlastného štúdia?

Nie to nie. Ja som išiel do USA za úplne iným záujmom. Mali sme vtedy jeden projekt v oblasti ľudských zdrojov a mal som tam rozbehnúť nový biznis. Strašne som sa však zapálil na jednom človeku, ktorý nedodržal dohody a celý biznisplán nešiel smerom, ako som si predstavoval. Zrazu som sa ocitol v štátoch v podstate sám, riešil som si existenčné problémy a plán ktorý som mal úplne vyhorel. Mal som vybavené pracovné víza, chcel som si vyšperkovať angličtinu, pocestovať, tak som cestoval a hľadal, čo s načatým časom. 

Ale na Slovensku si predtým už tetoval?

Áno, mal som tu aj svoj tetovaci salón. 

Aká bola potom tvoja cesta k štúdiu Double Cross, ktoré máš dnes na Floride?

Po vyhoretom počiatočnom pláne som mal chuť pocestovať, očuchať kultúru, zlepšiť jazyk. A našiel som nejaký nový plameň v tom tetovaní a umení. Začalo ma to viac napĺňať a chcel som v tom byť lepší a lepší, tak som sa na to zameral. To znamená, že som začal robiť v rôznych tetovacích salónoch, obklopil som sa tetovacou komunitou, neskôr začal byť pozývaný do lepších salónov, až som sa dostal do pár top salónov, kde sme tetovali aj celebrity, o ktorých som čítal len v magazínoch. Chodili sme na rôzne showky a postupne to prinieslo svoje ovocie.  A cesta ku Double Crossu sa vyvinula úplne organicky. Časom som si urobil klientelu, ľudia o mňa mali záujem, už som nemal chuť niekoho počúvať. A moja závislosť na progrese ma dostala k tomu, že som si chcel otvoriť niečo svoje, vytvoriť vlastnú značku a urobiť to podľa seba. 

 Foto: Andrea Jacenková

Každý keď povie Miami, ikonou toho je South beach. Ty si ale vo Fort Lauderdale, čiže nie úplne v tom turistickom centre celého Miami. Pre mňa je to taká pokľudnejšia časť ak ti mám pravdu povedať. Prečo si nesmeroval viac do centra všetkého?

Ja som v Miami robil dlho asi šesť rokov na rôznych miestach. Od okraja, nejakého ghetíčka, cez bežné štvrte, až po najhajpovanejšiu časť Miami - South beach. Počas tých šiestich rokov si človek z toho zoberie veľa a učí sa. Vždy som mal predstavu, ktorým smerom ísť chcem a ktorým nie. Keď som videl s čím sa stretávajú a s čím bojujú majitelia biznisov na South beach, tak som si to úplne zo svojho kalendára odstrihol a tým smerom som nemal chuť ísť. Ak by som ti to mal presne popísať, nie som presne tam, kde by som chcel byť, čo sa lokality týka, ale som bližšie tomu, kde by som byť chcel. Tým, že v Amerike sú hrozné obmedzenia, čo sa kde môže otvárať, takzvané zónovanie biznisov, tak to nie je jednoduché otvoriť si biznis, kde si človek zmyslí…

Hovorím o tom aj preto, lebo sme u teba v Double Cross boli a poviem ti otvorene, tam by som tetovacie štúdio asi nečakal. Z jednej  strany fast food, z druhej Foot Locker…A v strede ty!

Upresním. Náš salon je medzi Barbershopom a kaderníctvom, čo sú tiež služby. A tým, že som vypadol z Miami, tak som hľadal miesto, ktoré je stabilné. A vybral som si miesto viac rezidenčné, to znamená, že kde stabilne ľudia bývajú. Čiže ja som absolútne nechcel turistickú časť. A vysvetlím to veľmi jednoducho. Práve v tých turistických častiach robia tetovači veľa "chladničkové magnetky". Ja to tak volám. Príde klient a chce si dať vytetovať suvenír z dovolenky. Prvá vec je to, že artista tam dealuje s veľa opitými ľuďmi, spálenými turistami. Oni tam prídu a odídu. Tetovač si tažko vytvorí stabilnú klientelu a je tým pádom závislý na sezóne. Samozrejme v Miami cítiť strašne sezónu, ktorá je pre biznis citelná väčšinou od novembra do mája. A vtedy oni potrebujú rajbať čo najviac peňazí a zarábať, lebo vedia, že mimo nej nezarobia tak dobre. A vieš ako sa stresujú o to, aby mimo sezóny pokryli náklady ktoré sú na Beach ovela vyššie. Čiže týchto pár dôvodov som pri rozhodovaní považoval za veľmi hodnotné. A aby som sa v živote nestresoval, tak som si vybral miesto, ktoré si vie vytvoriť svoju klientelu, ktorá sa mi bude vracať, spokojní klienti ti budú nosiť iných ľudí. Takto sme si my aj klientelu vytvorili. Tým pádom ja viem zaručiť každému artistovi, čo pre mňa bude pracovať, že ak vydrží nejaký ten rôčik bude mať ľudí, ktorí sa mu budú vracať a postupne sa mu skupinka klientov zväčšovať. Každý  tetovač, ktorý u mňa pracuje, ktorý tam je viac ako rok, je stabilne vybookovaný. Teraz, keď mám stabilný prijem si môžem dovoliť otvoriť salón aj na pláži, ak sa v budúcnosti rozhodnem. 

Ono ja som si Ocean Drive aj okolité ulice prešiel viackrát a tam je to fakt, že hlava na hlave. Tetovacích štúdií je tam pomaly viac, ako potravín. Ale hlavne mi to príde, že tvoj salón, je naozajstné štúdio a do niektorých na Miami, by som sa asi aj bál ísť si dať niečo vytetovať…

Ale ani sa ti nedivím aj keď je na South beach veľa dobrých tetovačov. Opravím sa, je tam zopár dobrých tetovacích salónov, ktoré majú dobré meno, držia si kvalitu, ale nie je ich veľa. Je tam hlavne strašne veľa tých zlých. A keď tetovač vidí klienta jedenkrát v živote, tak sa k tomu aj tak veľakrát stavia. Väčšina z nich do toho nedá dušu, berie to len ako ďalšiu predanú magnetku na ladničku, ktorou je v tomto prípade telo jeho klienta. Málokedy tam zamieri klient, ktorý má záujem urobiť rukáv, alebo celý chrbát. Čo môj team má chvalapánubohu na dennom poriadku.

  Foto: Andrea Jacenková

Ty si tam už koľko? Dvanásť rokov?

Pomaly už pätnásť.

Aha sorry, som to zle vyrátal, keď si hovoril, že si išiel v 28 rokoch a myslel som, že máš len štyridsať. Aj to tam niekedy zabalíš a vrátiš sa na Slovensko?

Vrátiť sa na Slovensko bol môj pôvodný plán. Aby som to vysvetlil, plán bol taký, že si tam niečo porobím a nakoniec sa vrátim. Mal som tu rozbehnuté aj nejaké podnikateľské zámery, čo mi nabúrala kríza v roku 2008. A na základe toho som sa rozhodol, že to ešte potiahnem nejaký čas v Miami. Ako si ale človek ide ďalej tým životom, tak si robí záväzky, menia sa mu priority, takže ďalší plán bol taký, že budem pendlovať medzi Slovenskom a štátmi. Čo sa mi aj relatívne darí. Nejakú časť roku trávim tu, nejakú tam. Ja sa na Slovensko vraciam rád, trávim tu rád čas a mám potrebu tráviť čas s blízkymi ľuďmi, čo tu mám. Ale neviem si už teraz predstaviť, že by som sa sem presťahoval nastálo. Okrem dosť dobrého zázemia, tam mám už aj spomínané záväzky, výborný kolektív zamestnancov a celkom dobre zabehnutý biznis.

Ale asi aj biznisovo je to iné, akoby si to mal tu nie?

Máš pravdu. Je to tam iné a je to veľký rozdiel nie len v tom ako sa tam podniká. Väčšia krajina, viac možností a hlavne kúpyschopnosť klientov. Časom som si tam vytvoril takú svoju pohodu, volám to svoj azylček, ktorý mi vyhovuje v mojom tvorení, pretože sa tam viem viac sústrediť na robotu. Na Slovensku mám oveľa viac rozptylu. 

Nemáš aj pocit, že čo sa Slovenska týka, tak medzi sebou tetovacie štúdia a tiež tattoo artisti viac súperia? Že tu je akási väčšia forma hejtu a boja? Respektíve, že v USA je to viac zomknutá komunita…

Nie vôbec. Práveže si myslím, že tetovacia komunita je nehostinná skoro všade. Často sa stretávam s tým, že si nedoprajú, väčšina tetovačov sa hejtuje, shopy majú medzi sebou beefy, robia si napriek. Rivalita ide koľkokrát až do extrémov. Ale je to aj otázka ega tých tetovačov, ktorí si potrebujú niečo dokazovať. Veľa ľudí nevie dopriať konkurenčnému biznisu, pretože majú dojem, že sú vo vojne. Chápeš? Ale ja osobne sa s ničím takýmto nestotožňujem, som mimo toho celého beefu, vychádzam dobre s veľa salónmi, tetovačmi, trh je veľký a ja sa nepotrebujem pretekať s nikým. Chcem si robiť to, na čom mi záleží, čo ma baví a napĺňa. Ja som vyrovnaný a spokojný. Možno keď som bol mladší, mal som chuť sa niekam zaradiť a byť ten očividný ALFA páv, ktorý sa bije do pŕs a pýši perím, ale dnes už tie potreby nemám. Nemám čas a bunky riešit druhých beefy, ja sa starám o seba a sústredím sa na svoj biznis.

  Foto: Andrea Jacenková

Samostatnou témou sú ceny za tetovanie. O tom sme sa bavili aj pred rozhovorom. Ty sám si spomínal, že keď niekomu niečo tattoo artista tvorí, jeho vklad nie je len ten výsledný obraz, ale aj deň, ktorý venuje klientovi. Takže mu človek platí aj za jeho deň. Na Slovensku sa tie ceny približne dajú odhadnúť, nechcem preto teraz, aby si bol konkrétny, to asi nikto nemá rád hovoriť priamo o sume, ale aspoň nejaké rozpätie, v akom sa hýbeme vieš načrtnúť?

Skúsim to prirovnať k tomu, čo som hovoril predtým o tetovacích salónoch a lokáciách. Je veľa salónov, ktoré potrebujú ľudí "orajbať", príklad za tetovačku, za ktorú u mňa v salóne vypýtame možno 400 dolárov, na South beach zaplatí často klient možno aj 1000. Tým, že sa naháňajú, aby za sezónu zarobili čo najviac, majú aj vyššie náklady na prevádzku, viac peňazí ich stojí napríklad priestor mesačne. A to automaticky tú cenu ovplyvňuje. Druhá vec je akú cenovú politiku si zvolil ten ktorý salón. Je veľa salónov, ktoré robia za 5 korún veci, majú štvrtky, že ti urobia za 60 dolárov rameno, alebo robia buy one, get one free, že ty si dáš niečo a kamoš má zadarmo kerku. Ale s takýmito ja nechcem mať nič spoločné. Som zástancom toho, že tá stretávka výkonu s cenou by mala korešpondovať. Nechcem ja ani jedného zo svojich artistov postaviť do pozície, že musíš urobiť toto tetovanie, lebo my máme takýto deal. Ja chcem aby ten človek bol motivovaný urobiť čo najlepšiu robotu. Nemôžem niekomu zazlievať, ak si niekto vypýta za svoju prácu tisíc dolárov ak má pocit, že za tú prácu tisíc dolárov dostať má. Samozrejme je to aj o tom, že ak niekto príde a povie: mám 500 dolárov a chcem si nechať urobiť toto, tak keď má chalan u mňa chuť, nech si to spraví. Samozrejme regulujem v salóne trocha ceny, a aj sem tam robíme promo, ale napriek tomu ja osobne si myslím, že to je na rozhodnutí artistu. Odvíja sa to samozrejme aj od popularity a kvality práce, ktorú robí. Pokiaľ je niekto vybookovaný do smrti, tak si za prácu môže vypýtať koľko chce. Ako keď šikovný umelec namaľuje obraz na plátno a niekto je ochotný zaplatiť milión dolárov, je to len o tom, že sa stretla ponuka s dopytom a pokiaľ máš šťastného zákazníka, prečo nie?

Ok, ty hovoríš, že sa snažíš motivovať svojich ľudí, to je jedna vec. Ale podľa čoho si ľudí k sebe vyberáš? Poviem teraz možno blbosť, ale ako prebieha pohovor k Photelovi do štúdia?

Tak ono väčšinou ak sa niekto u nás zastaví že hľadá robotu, ide vačšinou o lokálnych artistov, ktorých sme už niekde stretli alebo videli. Veľakrát mi napíšu artisti z celého sveta, že majú chuť stráviť nejaký čas v Miami a okolí a či by sme pre nich mali nejaké miesto. Dnes je doba sociálnych sietí, kde si viem podľa jeho obrázkov urobiť úsudok o jeho práci. Sem tam berieme aj guest artistov, čo u nás hosťujú. Skôr má ale naše štúdio záujem o artistov, ktorí by tam boli väčšinu roka, aby mali to svoje miestečko, robili si svoje veci, pomáhali si spolu rásť a oni reprezentovali Double Cross Tattoo a my ich. Aj do obývačky si vyberáš umenie podľa svojich nejakých hodnôt, tak ako majiteľ biznisu si aj ja vyberám chalanov takých, o ktorých si myslím, že by ma mali reprezentovať. X krát dojdú ľudia, ktorí sú v biznise veľmi dlho, ale nekorešponduje to s kvalitou ich práce. Veľakrát sa cítia urazení, keď im povieš, že ich kvalita nekorešponduje s kvalitou shopu a väčšina sa ohradzuje, či mi nejebe, že veď oni to robia 20 rokov. Veľakrát mám chuť povedať, že tak to kurvíš tetovanie ľuďom 20 rokov a mal by si sa skôr hanbiť, ako byť na to hrdý. Ale nie som v pozícii, že potrebujem niekoho urážať. Teším sa však vtedy, keď sa ozve niekto, koho umenie má váhu a teším sa, keď ten človek naučí niečo aj moju crew, ktorú som si tam dal dokopy. Samozrejme to nie je len o umení, záleží mi na tom aby si aj kolektív sadol a kultúra v salóne je potrebná na vytvorenie pozitívnej tvorivej atomosféry.

Máš s Double Crossom aj nejaké dlhodobé plány typu, že by si chcel urobiť napríklad franchise štúdia?

Franchise určite nie. Chcel som to robiť predtým, dokonca sme aj mali viac prevádzok, ale postupne som dospel k tomu, že sa sústredím skôr na našu lokáciu, ktorá je pol hodku od Miami. Snažím sa využiť priestory, ktoré sme spravili vlajkovou loďou Double Cross Tattoo na južnej Floride, aj keď som otvorený otváraniu nového salónu, mám presnú predstavu, kde by to malo byť. A to sa trošku bije s legislatívou toho mesta, kde by som to chcel otvárať. Skôr som teraz v takej polovnej pozícii ťahania za nitky, ktoré nás tam raz dostanú.

  Foto: Andrea Jacenková

Čiže to lokalizovanie čo si hovoril, chápem správne, že tebe v USA nemusia v nejakom meste povoliť tetovacie štúdio? Jednoducho ti povedia tu nie a hotovo…

Áno presne tak. Práve preto som teraz tam, kde som. Pôvodne sme chceli byť niekde inde. Lenže miesta, kde sme byť chceli nedovolia otvoriť žiadne tetovacie salóny. Jednoducho mestá sú veľmi špecificky rozdelené na určité lokácie. A rovnako ako na Slovensku sa robí plánovanie mesta, tak aj oni majú presné pravidlá. Len je to óóóóóveľa zložitejšie, čo kde umiestňovať podľa zamerania biznisov. Oni vytvorili zóny, kde sa môžu a kde sa nesmú povoliť. Jednoducho ti to nedovolí mesto a to som sa už z jedným kvôli tomu už aj išiel súdiť. A ak by si podnikal bez povolenia, okamžite ťa postihujú, na čo majú svoje ďalšie orgány. 

Ok. Na záver možno taká pikoška. Hovoríš, že ideš mimo beefu a skôr chceš ľuďom pomáhať. Takto si pomohol aj jednému Slovákovi sa dostať do USA, čo je v podstate tvoj konkurent, keď sa to tak vezme….A dnes je z neho úspešný tattoo artista...

Ty kde bereš tieto interné infošky? Áno, ide o chalaniska, čo je megašikovný, povyhrával množstvo súťaží. Volá sa Peter Lamoš a podľa mojich informácií ako jediný Slovák dostal zelenú kartu ako talent v oblasti tetovania. Je to zlatý a talentovaný chalan z Martina, s ktorým sme sa zoznámili na jednej showke, ktorú usporiadal môj kamarát. A hlavne si to fakt zaslúžil. Dnes už vlastní svoj tetovací salón v Jensen Beach a ja mu moc fandím. Dostať sa do Ameriky legálne a trvalo vyžaduje často dlhý, bolestivý a veľakrát drahý proces...