Pavol Kožík: Nemáte čas, na Kube strácať čas…

Každý, s kým sa v poslednom období rozprávate asi začína klasickou otázkou, ktorú nemôžem vynechať ani ja. Prečo ste sa s Proxentou rozhodli práve pre Kubu?

Otázka, na ktorú si musím pripraviť asi univerzálnu odpoveď. Ešte ju nemám a tak to vždy opisujem vlastnými slovami. Ale mnohokrát som túto už otázku dostal. Takže prečo Kuba? Ad jedna, z biznisového pohľadu, je to nejaká diverzifikácia oproti tomu európskemu svetu a tomu, čo tu zažívame. Je to diametrálne odlišné vo všetkom. A to nehovorím prvýkrát a správne to prirovnal môj kolega, keď sme sa chystali raz na Kubu, či sa chystáme na inú planétu. Odpoveď je áno, Kuba je iná planéta a keď tam idete robiť biznis, tak si predstavujete, že máte len jeden výstrel, naplníte si raketu a buď to máte do posledného špendlíku premyslené, alebo nie. To ma na tom baví, z biznisového pohľadu je to iné, je to výzva. Paradoxne mnohí by sa čudovali, ale v číslach tak výnosný projekt v trhovej ekonomike už nedokážete nájsť. Len si ho v tom socialistickom režime treba zazmluvniť, dohodnúť sa na podmienkach a plniť ich - to treba natvrdo povedať. A samozrejme, je to Karibik…(smiech)

Vám sa však podaril naozaj, poviem to nadnesene, doslova husársky kúsok. Ako jediná spoločnosť, čo na Kube nie je zvykom, máte v spoločnom podniku so štátom majoritu…Zaujímalo by ma, čo tak vo vašom prípade zaujalo Kubáncov, že to povolili práve vám?

Vždy to je o negociačnom tíme, ktorý má určité rozhodovacie právomoci. Keď si to retrospektívne vyskladám, toto však nemohol rozhodnúť negociačný tím, ktorý so mnou sedel za stolom, komunikovalo sa to vyššie. Ja som si to osobne dal ako svoj cieľ a vedel som, že to bude veľmi dôležité z mnohých pohľadov a primárne mať daily biznis v rukách, tak to je čo ma ukľudňuje. Pretože nech sa deje čokoľvek, tak jednoducho musí zasadnúť predstavenstvo. Pretože my nemáme len majoritu na akcionárskom poli, ale máme aj trojpätinovú väčšinu v predstavenstve. To súviselo s tým a išlo to ruka v ruke, že som si to dal za cieľ. Vedel som, že to bude problém a komunikoval som to tak, aby protistrana pochopila, že pokiaľ mám ja investovať na Kube peniaze, tak to musí byť za týchto podmienok a trval som na tom. Až sa mi podarilo to prezentovať spôsobom, ktorý bol pre protistranu akceptovateľný. Som presvedčený o tom, že to bolo aj vďaka mojej osobnej účasti pri negociáciách. Aj to Kubánci hodnotili ako výnimočné, väčšinou tam akcionári totiž vyšlú nazvime to tiež nejaký negociačný tím, nech sú z akejkoľvek destinácie a čakajú na to, či tento tím dohodne biznis, alebo nedohodne. Tento biznis má potom také štandardné podoby. Ale keď to komunikovali priamo so mnou, tak videli, že to myslím vážne a ak mám tie peniaze investovať, tak to musí byť takto. Uverili sme si, oni to povolili a viackrát som tam počul, keď sme podpisovali napríklad memorandum, ich topmanažment to pomenoval jasne: tak teraz sme sa zosobášili, ale svadba nás ešte len čaká, poďme sa spoznať. A pred samotným podpisom, si ma zavolal viceprezident celej spoločnosti Coralsa a úprimne mi povedal, že ma víta v rodine a nech sa tu cítim ako doma. Lebo mňa prijali ako súčasť do ich rodiny a keď budem čokoľvek potrebovať, nech poviem. To bol taký rozhovor dvoch chlapov za zatvorenými dverami a musím priznať, že som takýto rozhovor absolvoval po prvýkrát. Bolo to maximálne úprimné.

Kto však nebol na Kube a nepamätá si, čo bol socializmus, nevie si absolútne predstaviť, ako to tam vlastne funguje. Čo bolo najťažšie, aby sa tam človek ako vy s vašou spoločnosťou mohol vôbec dostať?

Najťažšie je to, že oni veľmi radi rozprávajú a sú veľmi dobrí vo vyjednávaniach. Predstavte si, že nemáte peniaze, ale musíte prežiť a preto musíte byť dobrý obchodník, aby ste to zobchodovali. A to oni vedia, sú to naučení a častokrát sa stretnete opakovane s postupmi, ktoré si potom viete vyskladať za tie štyri roky, že to všetko čo sa dialo nebola náhoda. Musíte byť zároveň veľmi obrnený voči systému, ktorý sa vám postaví. Pretože keď už si aj myslíte, že máte všetko vyjednané, zrazu príde nejaké nariadenie z organizácie orgánu, ktorý totálne zneguje vaše dohody a vy neviete identifikovať, či to je ich postup, alebo to skutočne padlo z neba a musí si s tým poradiť aj protistrana, teda aj ten kubánsky partner. Toto neviete absolútne identifikovať. A s týmto sa veľmi ťažko bojuje. Ten systém je tak nastavený tak a vy si musíte stanoviť priority a trvať na nich. Akonáhle si na začiatku tieto priority nestanovíte a pôjdete na to spôsobom - čo vyjednám, to mám, tak budete dlho tlačený do pozície, ktorá pre vás nebude výhodná. A ja som si tieto priority dal a všetko ostatné som dal stranou. Na Kube z úst viacerých akcionárov, s ktorými som sa stretol a ktorý na Kube robia už roky, zaznelo jedno spoločné: na Kube sa podniká ťažko, ale je to dobrý biznis. 

 Foto: Andrea Jacenková

Vaša cesta od toho, kedy ste si povedal: Idem do toho, až po posledný podpis zmluvy, trvala niekoľko rokov…

To je sedem rokov práce. Pred siedmimi rokmi som chcel investovať do turizmu. Následne som z interných dôvodov musel túto aktivitu odložiť a o tri roky sa k nej vrátiť. Potom mi tri a pol roka trvalo negociovať podmienky až k podpisu zmluvy. Takže v skratke: 4 roky ubehli, kým som sedel za tým správnym stolom, s tými správnymi ľuďmi. 

Určite ľudí najčastejšie zaujíma to, koľko peňazí Proxenta vlastne minie na Kube. Koľko je celková vaša investícia?

Objem obchodu je 35 miliónov a vstupná investícia z našej strany je 25 miliónov eur. 

Sám hovoríte, že to bol náročný proces, ktorý trval roky. Prišla chvíľa, kedy ste si povedal, že sa na to vykašlete a že vám to za to nestojí?

Mal som asi dvakrát takú chvíľu, že sa tam už v živote nevrátim. Bolo to v čase, kedy sme mali mať dohodnutý podpis zmluvy a na email mi prišiel nejaký paškvil v podobe úplne inej dohody, než sme mali odkomunikované. Vtedy som si povedal: tak toto nie a musel som začať doslova odznovu. A toto nebola náhoda, to bol presne jeden z tých postupov, ktorý sú Kubánci naučení, vrátiť vás späť a buď sa z toho zbláznite, alebo to podpíšete tak, ako to chcú oni. Mne sa podarilo nepodpísať to, ani sa z toho nezblázniť a preto má ten deal takú podobu, akú má. 

Aby sme povedali aj o tom, čo vlastne plánujete na Kube robiť. Otvárate továreň na cukrovinky. Zjednodušene povedané, idete im priniesť niečo ako slovenské horalky, polomáčané, či kávenky? (smiech)

Obrazne áno. Ideme im priniesť oblátky, sušienky, cukríky, raňajkové cereálie. V rámci päťročného investičného obdobia im ideme priniesť aj lízatká. V podstate im dáme to, čo oni strašne milujú a nemajú to. Milujú sladké, Kubánci sú schopní urobiť nasledovnú vec, ktorú som videl na vlastné oči. Na Kube existuje nápoj z melasy, ktorý je veľmi sladký. Čiže je to taká ich kofola, ak by som to mal prirovnať, ľudia môjho ročníka si pamätajú, keď išiel náš otec na pivo, my sme išli s ním a dali sme si kofolu, častokrát s horalkou, tak presne toto je ten nápoj, ktorý majú oni. Je veľmi sladký a do do tohto nápoja si nalejú ešte salco a takto to pijú. To demonštruje, ako oni veľmi milujú sladké a nemajú ho. Takže je to zásah do čierneho, niečo, na čo čaká doslova celý trh, veľmi sa na to tešia a sú šťastní, že tam niečo také bude. Ideme doslova zaplniť prázdne regále. 

Kedy bude ten deň, kedy z výroby vyjde prvý výrobok, sušienka, alebo oblátka?

Štvrtý kvartál budúceho roka, teda roka 2020 sa spúšťa výroba v prvej z dvoch hál. Práve v tejto sa budú vyrábať oblátky a sušienky plus šesť mesiacov na to sa spustí výroba v druhej hale, kde sa budú vyrábať cukríky a raňajkové cereálie. Postupne v týchto jednotlivých halách budeme nabiehať na dvojsmennú a trojsmennú prevádzku, kedy v roku 2022 by mal závod bežať na plné kapacity a distribuovať produkty po ostrove. 

Teraz sa nachádzate vo fáze, že tieto výrobné haly rekonštruujete?

Áno. Pre upresnenie, sme vo fáze, kedy chceme ísť rekonštruovať, pretože po podpise zmluvy si musíte počkať na to, kým sa zaregistrujete na rôzne úrady, kým vám založia účet a podobne. Účet máme založený asi týždeň, alebo dva. Keďže na konci júna sa založil spoločný podnik, na konci augusta bol založený účet, takže si viete predstaviť, koľko tam trvajú tieto veci. Následne teraz čakáme, kým bude schválený tzv. investičný plán, to znamená, že na tento rok, čo sme mali vo visibility study zadefinované, musí schváliť nejaký príslušný orgán a až potom môžeme začať nakupovať a investovať. Sme v štádiu, kedy rokujeme s projektantskou a stavebnou firmou o rekonštrukcii. Verím, že v dohľadnej dobe sa spustia búracie práce v závode, pretože musel prejsť proces ukončenia výroby, ktorá ešte bežala do poslednej chvíle. Ten závod musel prejsť pod iný štatút, z tej ich klasickej štátnej organizácie, pod organizáciu, ktorá zastrešuje spoločné podniky. Toto všetko sa mohlo realizovať až po založení spoločného podniku. Takže verím, že všetko podstatné už máme za sebou a niekde v druhom kvartáli budúceho roka začneme navážať prvú technológiu. 

 Foto: Andrea Jacenková

Dobre, že ste načali aj túto tému navážania technológií, pretože ja osobne som na Kube bol a tam toho naozaj nie je veľa. Práve čo sa týka týchto vecí ako techniky a podobne. Ako to tam vlastne celé dostanete a druhá otázka, kde to budete navážať. Zrejme v Havane tá výrobná hala stáť nebude ak som to správne pochopil…

Sídlo závodu je v meste Caibarien, je to provincia Villa Clara, je to stred ostrova, na jeho severnej strane, bývalá priemyselná zóna. Kedysi sa v tejto zóne vo veľkom lovili kraby, takže aj dnes si tam v miestnych reštauráciách dáte ako špecialitu kraba. Sme v strede ostrova, čo je logisticky veľmi výhodné, blízko ostrovov Cayo Santa Maria a všetkých, ktoré sú známe ako dovolenkové rezorty. Naozaj tam nájdete tie najgýčovejšie miesta kde je biely piesok, azúrovo modré more, idete po 50 kilometrovej ceste, ktorá je vybudovaná priamo v mori. A to možno málokto pozná príbeh tejto cesty. Veľmi dlho ju totiž budovali a ja sám som sa o to zaujímal. Oni ani nevedia koľko tam naviezli kameňa, ani ako dlho sa to stavalo a keď už tam všetci odmietali robiť, pretože nikto nevidel výsledok práce, pretože sypete do mora kamene od rána do večera, tak práve vtedy tam Fidel nechal postaviť veľký bigboard so svojim vyobrazením a heslom, ktoré neviem presne citovať - ale v úvodzovkách to bolo: Nešpekuluj a syp kamene. Nakoniec to teda zvládli a miesto Caibarien je prvé mesto, keď zídete z tejto cesty a krásnych ostrovov. A tam budeme vyrábať. Niekde som sa dočítal, že je nazývané aj mestom duchov, pretože hneď vedľa Caibarien je dedina nazývaná Remedios. A je veľmi turisticky populárna a tá architektúra je veľmi podobná, takže vy idete desať minút autom a ste niekde, kde sú turisti, autobusy s turistami a všetko to pekné, kubánske a zrazu o desať minút ste niekde inde, kde je to isté, ale čaká to práve na peniaze a na rekonštrukciu. Práve Caibarien, neviem či vďaka našej investícii, ale dostal sa do investičného plánu. Ide sa tam budovať infraštruktúra a aj na námestí ako takom už prebieha rekonštrukcia. Už dnes tam vidím zmeny, napríklad polorozpadnutý hotel, ktorý sa prerába, aj tie krásne budovy začínajú dávať do poriadku. Verím tomu, že Caibarien sa dostane do povedomia. Naša investícia vzbudila taký záujem a je tak významná pre provinciu Villa Clara, že mi osobne povedali, že zvažujú investície do železníc a do ciest práve vďaka nám, aby bolo všetko pripravené. Za ďalšie treba povedať, že cez mesto Caibarien prechádzajú vo veľkom turistické autobusy, ktoré vozia turistov presne na tie ostrovy Cayo. My budeme platiť 90 percent daní vôbec celého Caibarien. Pre predstavu, vôbec to nie je dedina, ale 40 tisícové mesto no a na tému dane sa ja vo veľkom bavím s miestnymi autoritami, budem sa v maximálnej možnej miere snažiť o to, aby išli dane tam, kde to bude aj viditeľné. Uvidíme aká bude realita, ale bolo mi povedané, že majú pripravené konkrétne projekty a je možné si s nimi sadnúť a povedať predstavu, do čoho by si investor predstavoval, aby boli tie peniaze z daní nasmerované. Mojim cieľom a budem to opakovať dookola je, aby sa v tomto meste rozšírila výsadba a to zase treba opäť naplánovať. Keďže ide o mesto kolibríkov, chcem, aby tá výsadba práve prilákala kolibríkov a chcem spraviť z mesta Caibarien mesto kolibríkov, pretože ich tam častokrát vidíte a je to veľmi príjemné. Sám to cítim na sebe, že je to tak niečo výnimočné, až to človeka priláka. To by časom mohlo byť turistickým lákadlom, aby ľudia mestom iba neprechádzali. Tu totiž nemáte ubytovacie kapacity, neexistujú tam na Kube obľúbené Casa Particulares. Verím teda, že toto všetko sa začne meniť a ako som spomínal, miestne autority mi sľúbili, že sa na tom pracuje. Uvídíme, čo sa o 3, či 5 rokov v Caibarien zmení, ale budem to sledovať. 

Foto: Andrea Jacenková

A prezraďte teraz, ako to tam všetko dostanete, aby ste mohli spustiť výrobu sladkostí…Keďže predpokladám, že technológie, ktoré vy potrebujete asi na Kube nie sú.

Logistika technológie je u nás veľká téma. Prvé čo musíme zistiť je, či vôbec na Kube existuje nejaký žeriav, ktorý nám to tam dokáže prepraviť. Na druhej strane určite existuje, pretože len v samotnej Havane sa dnes vo veľkom rekonštruujú a stavajú hotely takže tam môžete vidieť v úvodzovkách veľký stavebný boom v porovnaní s tým, ako sa tam nič nedialo. Možnosti tam teda sú, len si to musíte vedieť vybaviť a vydupať a riešiť to hlavne s dopravcom, pokiaľ vám poistné platí, kde už neplatí a to sú veľké veci, pretože Kuba je pre všetkých jedna veľká neznáma. Keď poviete Kuba, všetci povedia wau, tam som ešte nebol. Technológie však budú moderné, budú dovážané z Európy a aj preto sa už dnes pripravujeme na to, aby sme si zaškolili ľudí, takže sa snažíme komunikovať s univerzitami, spojiť kubánske so slovenskými. Prvá lastovička by mala vyletieť v Nitre na pôdohospodárskej univerzite, pretože potrebujeme mať študentov tohto smeru, ja sa pokúsim iniciovať na Ekonomickej univerzite - a to je opäť nejaký dlhodobejší cieľ, aby sme sa pokúsili urobiť nejaký výmenný program. Opäť je ale to embargo tak absolútne nezmyselné, že čokoľvek je dnes bežne financované ako napríklad erasmus a rôzne aktivity, ktoré sú v rámci výmeny študentov, tak to Kubu obchádza. Ale určite sa niekde nachádza nejaký grant, ktorý to bude schopný zafinancovať a keď nie, to minimálne množstvo ľudí si zafinancujeme my a nebudeme sa spoliehať na nikoho iného. Takže v prvom kole už teraz plánujeme identifikovať troch ľudí, ktorých musíme a chceme ich nájsť v blízkom okolí Caibarienu, a budeme im financovať vzdelanie tu u nás, tak aby boli v obraze, čo sa technológie týka a boli pri celom procese a pripravení vstúpiť do výroby do závodu. 

Koľkým ľuďom dáte vo vašom závode prácu?

250 ľudí sa bude zamestnávať v Caibarien na trojsmennú prevádzku, čo o nás hovorí ako o významnom zamestnávateľovi, ako jediný tohto druhu v celej provincii. Pretože ak sú na Kube spoločné podniky, tak sú orientované v Havane a jej blízkom okolí. 

Vy sám ste bol pri rokovaniach, takže Kubu máte v podstate z určitej časti preskúmanú. Čo vás osobne najviac na Kube prekvapilo, teraz však nemyslím tak úplne z toho biznisového hľadiska, ale možno ľudského, osobného…

Verím tomu, že každého zaujme prístup ľudí, je to celé iné, ľudské a vás sa to vie neskutočne dotknúť. Na Kube sú ľudia, ktorí žijú dneškom, musia sa starať o prežite, častokrát žijú v zlých podmienkach. Síce ste v systéme, ktorý hovorí o prídele potravín, máte školstvo a zdravotníctvo zadarmo, ale aj ten prídel potravín je nedostatočný, platy majú veľmi nízke, takže sú to ľudia, ktorí sa vedia baviť, nemyslia na ďalekú budúcnosť a je to z nich hrozne cítiť. Tancujú, radi sa zabávajú, sú mimoriadne úprimní, príjemní a hlavne tým, že na Kube neexistuje internet, respektíve doteraz neexistoval a internetizácia sa postupne spúšťa, tak tí ľudia pochopiteľne nie sú zvyknutí nijak inak komunikovať, ako osobne, face to face, čo sa v dnešnom modernom svete vytráca, teda minimálne ak sa bavíme o mladej generácii. Tí sú schopní komunikovať výsostne cez telefón a to vás na Kube prekvapí, že sú všetci prirodzene komunikatívni a bavia sa s vami v podstate o všetkom a bavia sa strašne radi. 

Ten internet je kapitola sama o sebe, zažil som to na vlastnej koži, aká to bola očista. Vy riešite biznis, ale zrazu ste v krajine, kde internet nie je, respektíve v Havane sa nájdu wifi parky, kde sa môžete pripojiť, prípadne v hoteloch pripojenie je…Ale pre ľudí, ktorí rozbiehajú biznis to nie je úplne easy…

To je presne to, že ste na inej planéte. Zrazu, keď operatívne potrebujete poslať mail, preposlať akýkoľvek materiál, čo už ste tak naučený, že to vnímate ako dennodennú samozrejmosť, tak na Kube musíte riešiť, že nepošlete email, neviem sa nikoho spýtať a neukážem mu ten materiál a musím to vybaviť v tej zasadačke teraz a bez internetu. Musíte ísť na stretnutie pripravený, ako kedysi si všetko vytlačiť a priniesť, elektronická forma neexistuje. Naučí vás to väčšej zodpovednosti, inak premýšľať, na nič nezabudnúť a naučí vás to improvizovať, keď prípadne na niečo zabudnete, pretože druhá šanca nemusí prísť. Vy opäť musíte sadnúť do lietadla a letieť desaťtisíc kilometrov. Čiže aj z môjho pohľadu, ak ste tam troj až štvorčlenný tím, jeden trip vás vyjde plus mínus na desaťtisíc euro. Každá cesta bola investícia a preto bolo nutné si vyhodnotiť výsledky z danej cesty. Nemáte čas, na Kube strácať čas…

 Foto: Andrea Jacenková

Naučila vás Kuba možno aj väčšej trpezlivosti?

To stopercentne, potom pokore, pretože si možno myslíte, ako sa vám budú hádzať okolo krku, obrazne povedané, ale vôbec to tak nie je. Mať peniaze na Kube nestačí a to je obrovský paradox. Musíte si s nimi sadnúť ľudsky a naozaj tí ľudia reálne tak fungujú, pretože to šesťdesiatročné embargo ich dostatočne tĺklo a tlče po hlave tak, aby sa už dnes nezbláznili z niekoho kto príde a povie: ja mám peniaze a ty budeš skákať ako ja pískam. Tam si povedia, že ak vydržali toto všetko, tak vydržia už čokoľvek a je to veľmi hrdý národ a na to si tam treba dávať pozor. Respektíve, treba byť veľmi úprimný a nešpekulovať. Ak tam niekto ide so zámerom špekulatívneho charakteru, tak ho ten systém tam akoby vďaka tomu nastaveniu dokáže odhaliť. A takýto ľudia tam neuspejú. Aj toto je možno dôvod, prečo je na Kube dnes tak málo investícií. Ad jedna, neviete získať peniaze banky, teda z finančného sektoru a keď máte svoje vlastné prostriedky, tak vás to celé zabije. Čas, prístup, celé tie vzťahové nastavenia, na ktorých oni trvajú vás prekvapia, veď to k biznisu nepatrí…Ale v prípade Kuby patrí. 

Proxenta ale nie je len Kuba, aby sme sa netočili iba okolo nej. Vy ste si spoločnosť vybudoval od piky. Takto sa spýtam. Ste teraz s Proxentou na pol ceste, alebo v trištvrtine? Ako by ste to zhodnotil z vášho pohľadu?

Určite nie v cieli, ten je ešte ďaleko, ale na pol ceste áno. Hlavne sme v štádiu, kedy je veľmi hmatateľný progres celej spoločnosti, to znamená, že sme v štádiu, kedy sme zaujímaví aj pre ľudí, ktorí sú vysoko odborní a dokážu si tí ľudia vyberať, kde budú pracovať a práve títo ľudia vysoko profesionálni a odborní, si začínajú vyberať práve Proxentu. Začíname byť možno známejší v širšom okolí, aj keď toto celé nás ešte len čaká a verím tomu. Začíname byť možno viac pod drobnohľadom, ale toto pre nás nie je absolútne problém, lebo my podnikáme desať rokov poctivo a inak to ani robiť nechceme. A je to nejaký efekt, na ktorý som v úvodzovkách ja sám dlhodobo čakal a teší ma to. Verím zároveň tomu, že efekt snehovej gule je ešte len pred nami. To je to, čo ja teraz potrebujem a viem že príde a som v očakávaní, že sa objemovo začneme zväčšovať a riešiť väčšie projekty, alebo viacero projektov. A možno nie viacero, ale v iných objemoch a v priebehu nalsedujúcich troch rokoch urobíme rázny krok dopredu. Uvidíme, tipujem, že o tri roky bude tá firma úplne niekde inde. 

Keď sa dnes niekto spýta, čo je Proxenta, vadí vám, ak niekto povie, že to je taká Penta na začiatku? 

To mi ešte nepovedal nikto, ale ja neviem ako začínala Penta. Oni boli všetky tie veľké spoločnosti, ktoré tu sú v inom období. Mali možnosť privatizovať, dostať sa ku kapitálu jednoduchšou cestou, bolo to tu pole neorané. Tá štartovná pozícia je dnes diamtrálne odlišná, takže my sme nevyrástli na žiadnom fonde, na žiadnej privatizácii, naozaj sme si to tvrdo odmakali. A preto verím, že nás ešte čakajú veľké veci. A je to zábava to sledovať, ako napredujeme.

Vy sa všeobecne púšťate do odvážnych vecí - príkladom je Kuba, budete sa sťahovať do novej budovy, ktorá bude mať rôzne, na dnešnú dobu naozaj moderné technické vychytávky. Čo vás k tomu vedie, že sa nebojíte takýchto výziev?

Vďaka tomu dýcham a žijem. Keby som sa mal nudiť a zaradiť sa do davu, tak mi môžete začať odpočítavať, kedy ma to obrazne zabije. To je to, čo ma drží pri živote, byť iný a vytŕčať z radu, plávať do vôd, ktoré sú nepoznané, tam kde sa ostatní boja vkročiť, to je presne ten priestor, ktorý mňa zaujme, až sa rozhodnem a poviem si: áno, má to svoje dôvody aby som do toho išiel a presvedčím seba aj moje okolie, že to je smer ktorý síce bude náročný, ale správny. V tom momente ma to začína baviť. 

Dnes nie je zvykom, aby spoločnosti investovali do propagácie, marketingu a podobne veľké peniaze, vy sa však nebojíte ani tohto smeru. Čo je možno cieľom toho celého, kde chcete Proxentu vidieť, alebo dostať?

Do propagácie som začal investovať teraz, pretože samozrejme sú na to prostriedky a vidím tam dôvod a cítim, že je čas pomôcť firme, keď to mám zjednodušene povedať, aby sa dostala do povedomia. Očakávam, že budeme viac rešpektovaní, bude sa mi ľahšie získavať odborníkov a profesionálov. A práve takýto ľudia uvidia našu firmu a povedia si áno, tu by som chcel pracovať. To je to čo chcem. Pretože ak má firma rásť, tak tu musia pribúdať práve charakterovo a typologicky kolegovia, ktorí sú samostatní, vedia čo majú robiť, čakajú na to kto ich ohodnotí a dá im priestor na sebarealizáciu. Tu ho budú mať a o tri roky tú firmu vidím ďaleko viac rešpektovanú aj v bankových domoch, to znamená, že sa nám tu bude akumulovať objemovo oveľa viac kapitálu na investície a to je to čo potrebujeme. 

 Foto: Andrea Jacenková

Na záver sa spýtam trošku zo súkromia. Máte veľa práce, dôležitú funkciu. Ako človek ako vy vlastne dokáže vypnúť a relaxovať?

No to je môj problém. Ja mám na relax strašne málo času, už len z toho dôvodu, že človek príde domov a sú tam 4 malé deti, tak to je druhá šichta, čiže sa musím naučiť a učím sa to stále, aby aj práca bola mojím relaxom, ale niekedy je objem tej práce tak obrovský, že o šiestej keď skončím si poviem wau, opäť som to prehnal. Ešte stále sa to učím, v rámci možností sa snažím chodiť cvičiť a veľkým relaxom pre mňa je víkend, kedy zásadne nepracujem a som schopný nechytiť celé dva dni telefón a byť s rodinou telom aj duchom. 

Štyri deti uff. To chce ďalšiu logistiku aj doma potom…

Veľký terminátor je moja žena a to hovorím v dobrom. Ako to ona zvláda, to by som chcel fakt podčiarknuť. Je veľkou podporou pre rodinu a je to ona, kto drží rodinu nakrátko a na uzde. Ten kto pozná moju manželku tak povie, že wau, zvládaš to akoby to zvládla možno jedna z milióna…